Aktuálna pieseň

Názov

Umelec

107, 2 FM - LADÍME S VAMI. VŽDY A VŠADE!



107, 2 FM - LADÍME S VAMI. VŽDY A VŠADE!

Background

Denník nádejnej vysokoškoláčky VOL.2 – príbeh na pokračovanie…

Napísal na 29. januára 2016

Znova by som sa mal učiť na skúšku. Znova by som mal dokončiť semestrálnu prácu na Masovú kultúru. Znova si bezvýznamne scrollujem Facebook s nádejou, že sa pred svojimi povinnosťami niekde v tom množstve statusov schovám. Hm, OMYL! Neschovám, ale ZNOVA som si ťukol na našu šikovnú prváčku Viky, a znova sa smejem na jej výlevoch a statusoch. Ak ste si prečítali prvú časť Denníka nádejnej vysokoškoláčky, tak určite už netrpezlivo čakáte na tú druhú. Nech sa páči:

DENNÍK VYSOKOŠKOLÁKA – ČASŤ 4.

Na Propedeutike mediálnych štúdií (povedz to trikrát za sebou a dám ti euro) vysvetľovali, ako efektívne čítať odborné texty a orientovať sa v nich. Panebože, ako sa mám orientovať v tých osemstomiliónových učebniciach, keď sa neviem orientovať ani v návode na použitie SODASTREEMU? – Milá Katka, máš celú kuchyňu zaleptanú zázvorovým sirupom, lebo v návode na použitie napísali: „Umiestnite fľašu so sirupom do nadstavca,“ a nie: „Zašróbuj tu drbnutú flašu tak, aby ti v strede kuchyne nevybuchol sódový gejzír!!!!“ Nevadí, dám si čaj (a tri kolečka s mopom okolo kuchyne). Dnes som demonštratívne napochodovala do obchodu s fornettami, položila na pultIMG_0080 peniaze a poprosila pani predavačku, nech mi do sáčku nasype za DVE SEDEMDESIATDVA eur, pretože už si neplatím vlaky a po 45 dňoch mám ISIC . O chvíľu som kráčala do školy s polkilovým balíkom a plačom, keď som si uvedomila, o čo som doteraz prichádzala, keď som cestovala za svoje. Momentálne ma odvšadiaľ média strašia teroristickými útokmi a jediné pozitívne, čo som zatiaľ čítala, boli HIV testy Charlieho Sheena. Preto som sa rozhodla neplakať za minutými peniazmi a tešiť sa z toho, že teraz mám ISIC a 500 g upečeného lístkového cesta s paradajkovým pretlakom a špenátom. O školskom rádiu nemám čo povedať, pretože som tam tento týžDEŇ nebola. S technikom sme minulý týžDEŇ vytvorili rádio zvučku z pesničiek od No Name a odvtedy sa mi nikto neozval… divné… Pomaly sa mi rozplývajú predstavy o tom, že si budem do vlastnej show pozývať zaujímavých hostí a budem rada, keď tam tento mesiac opäť pozvú aspoň mňa. Sľubujem, že už žiaden Igor. Trpezlivosť ruže prináša, a tak len čakám a všetok môj voľný čas využívam na moderovanie.

Napríklad, svedomito moderujem život svojmu frajerovi. Minule sme mali prechádzku okolo GÁGAjucích husí na Rozálke (odporúčam navštíviť kaviareň, majú tam super obsluhu) a on na mňa spriaznene pozrel a povedal mi, že: „Takto nejak to znie v mojej hlave, keď na ňa rozprávaš…“ Hádajte, komu tento rok 12509313_1641115079485014_6382765500875023144_nprinesie Ježiško prd makový. Ujovia taxikári sú mojimi veľkými kamošmi, keďže máme budovy školy na každom konci Trnavy. Vďaka nim zisťujem, aký je svet malý. Pri prejazde centrom TT, v totálnej dopravnej zápche sme si začali rozprávať príhody, ktoré sme zažili na ceste a ujo taxikár sa začal smiať, vraj minule videl nejakú – citujem: hlupu pi*u, jak cúva do križovatky… Tak som sa pohodlne oprela a zbytok cesty som radšej mlčky presedela s hlavou ku oknu. Na nejakej prednáške (ja si tie názvy fakt nepamätám, lebo všetko sú to dejiny niečoho) sme dostali za úlohu napísať JEDNOSTRANOVÚ seminárku. Veľmi ma to potešilo, keďže bezduché písanie mi ide a s jednostranovými prácami nemôže byť vysoká škola vôbec ťažká. Nadšenie ma opustilo na ďalšej prednáške – opäť dejiny niečoho, kde mi pán profesor oznámil, že môžem do konca roka odovzdať 10-15 STRANOVÚ analýzu žurnalistickej činnosti Janka Jesenského z prvej polovice 20. storočia. Fuu…, ešteže nemusím z druhej polovice devätnásteho storočia, konkrétne z pätnásteho februára tisíc osemsto deväťdesiatšesť vymenovať tri potraviny, ktoré mal na tanieri pri raňajkách…. A tááák, inak milujem svoju školu a plnými dúškami si ju užívam.

DENNÍK VYSOKOŠKOLÁKA – ČASŤ 5.

12310649_1199115470104339_775663875917608510_nSom vo vysokoškolských žúroch nováčik – prváčik a preto bola nutná dvojdňová rekonvalescencia, aby som mohla do svojho vysokoškolského denníka napísať novú kapitolu – Beánia FMK. Keďže ja som tá, čo stratila prezenčku na právo (milí kolegovia, keep calm, ona je určite len niekde položená…) nikoho neprekvapí, že som pár hodín pred beánkou písala jednému z usporiadateľov, nech ma rýchlo zapíše na guestlist, lebo neviem v ktorej r*ti mám lístok. O dve hodiny neskôr, asi 18 sekúnd, čo mi ho nalepili na ruku (a priškrtili zápästie, …šak aby som ho náhodou nestratila), istá slečna podotkla, že všetci si ho museli kúpiť za NEUVERITEĽNÝCH šesť eur a ja som si ho vyfaj*ila.. No, neviem síce čo robíš TY pre to, aby ťa pustili na akciu, ale skús sa nabudúce dobrovoľne prihlásiť, že budeš na nejakú školskú akciu predávať lístky na chodbe a potom určite aj TEBA radi napíšu do zoznamu na bráne… Ak ste sa na predošlých slovách zasmiali, tak prosím okamžite plačte. Žijeme v dobe, kde si ľudia závidia LÍSTKY!!! Panebože..

Našťastie sa celý večer niesol v opačnej nálade, ruka bola hore, boty boli dole a a ja len konštatujem, že moje deti nikdy nepustím študovať… Keď si teta barmanka vypýtala 70 centov za drink (áno, naozaj som takto honosne nazvala vodku) uvedomila som si, že pre dnešný večer je môj osud zrátaný. Je zaujímavé, ako dokážu ľudia strácať zábrany zarovno s pribúdajúcou hladinou alkoholu. Od jedného chlapca som si vypýtala pri bare žuvačku. Povedal mi, že pri sebe ju nemá ale uňho „na byte sa určo nejaká nájde.“ Slušne som mu povedala, že mám priateľa a on mi na to, že mám zavolať aj jeho, aj moju mamu, aj brata, že jemu to nevadí. Mladý muž, aby si neostal prekvapený, keď tvoju ponuku využijem a ty budeš musieť pri vianočnej večeri svojim rodičom vysvetľovať, kto sú tí ľudia u vás na byte a prečo si pýtajú Orbitky…

Našťastie gentlemani nevymreli a spolužiak Erik sa ponúkol, že mi žuvinu zoženie. Celú noc som ho už síce nevidela, ale včera večer o piatej si ku mne prisadol na prednášku aj so žuvačkou! Tomuto sa hovorí muž, čo plní svoje sľuby! Aj keď nabudúce, keď ma stretneš O PIATEJ VEČER v škole, radšej mi prosím prines mapu Trnavy, pretože pravdepodobne tam sedím, lebo neviem trafiť domov. Keď sme mávali diskošky na základnej, učitelia, ktorí robili dozor, si nás radi na druhý deň 12307361_1054767657887705_1021153497057628774_opodali s argumentom: ,,Keď si sa stihla včera zabávať, mala si sa stihnúť aj naučiť.“ Našťastie vysokoškolskí učitelia, v ten večer beánkovský pedagogický dozor, sú strašní týpkovia a na druhý deň neskúšali… Myslíte, že si ma po uplynulom utorku pamätajú a na skúške začnú argumentovať že: „Keď si stihla na beánke presviedčať tancujúcich, aby spravili kruh, lebo ty si pártydiva, ktorá má byť v strede, mala si sa stihnúť aj naučiť?“ Dúfam, že nie. Aj napriek tomu, že predošlé riadky môžu pôsobiť veľmi zhýralo, v ten večer som sa správala ako hollywoodska princezná (pochvala usporiadateľom, že zohnali aj červený koberec) a dokonca som prišla domov v podobnom čase ako Popoluška- tri hodiny plus mínus…. 

Inak si tento týždeň vysokú školu moc neužívam, nemám čas, lebo odklikávam priateľstvá všetkým, čo si po beánke myslia, že som super a odosielam žiadosti o priateľstvo všetkým, o ktorých si myslím, že sú super!