Najmodernejší a najväčší štadión na Slovensku ako ste ho ešte nevideli!

TRNAVA. Prvého decembra uplynulo 23 rokov od smrti futbalového mága 20. storočia v Trnave Antona Malatinského. „Toni Báči“, ako ho volali známi a fanúšikovia sa do sŕdc fanúšikov vryl tromi získanými titulmi federálnej ligy so Spartakom Trnava. Z titulu sa s mužstvom radoval v rokoch 1968, 1972, a zatiaľ vôbec posledného trnavského v 1973. V Malom Ríme sa odvtedy na vytúžený titul čaká. Trvá to už vyše štyridsať rokov. Všetci dúfajú, že práve nový štadión, ktorý je pomenovaný po Antonovi Malatinskom, bude pre hráčov potrebným impulzom, ktorý ich vyhecuje k ešte lepším výkonom a titulu sa konečne dočkajú.

Základný kameň štadióna položili presne 20. septembra 2013. Dva roky na to, 22. augusta, sa otvorili brány najmodernejšieho a najväčšieho štadióna na Slovensku. Na veľkolepé otvorenie, ktoré si prišlo pozrieť vyše 16-tisíc ľudí, pricestovali hráči brazílskeho tímu Atletico Paranaense. Okrem nich si ako prví vyskúšali nový štadión Starí páni Trnavy (Karol Dobiáš, Jozef Adamec, Stanislav Jarábek a ďalší, pozn. red.) proti starým pánom Ajaxu Amsterdam (Sjaak Swart, bratia Robert a Richard Witschge a ďalší, pozn. red.). Išlo o symboliku spojenú s rokom 1969. Rok, v ktorom Trnava vypadla v semifinále PEM (Pohár Európskych Majstrov, predchodca dnešnej Ligy Majstrov, pozn. red.) práve s Ajaxom. Rozhodol prvý zápas, v ktorom Trnava podľahla Holanďanom na ich štadióne výsledkom 0-3. Doma predviedli Bíli Andeli majstrovský výkon, ale výhra 2-0 (Kuna 2 góly, pozn. red.) na postup, bohužiaľ, nestačila. Pamätníci dodnes označujú tento zápas za najlepší a najkrajší v histórii klubu.

Klubový znak pred vstupom na hraciu plochu.

Náklady na nový štadión sa vyšplhali do výšky vyše 30 miliónov eur. Spĺňa všetky európske štandardy, teda normy UEFA, ktorá ho označila štyrmi hviezdičkami. Znamená to, že sa v Trnave pokojne môže odohrať napríklad semifinále Ligy Majstrov, či finále Európskeho Superpohára. K najvyššej piatej hviezdičke, vďaka ktorej by sa v Trnave mohli hrať všetky najväčšie európske finálové zápasy, mu bráni nedostačujúca kapacita, ktorá je momentálne takmer 20-tisícová (19 200, pozn. red.). Výška štadióna je 29 metrov, dĺžka 208 metrov a šírka 146. Je na ňom natiahnutých 840 km kabeláže, hraciu plochu osvetľuje 395 svietidiel vrátane osvetlenia divákov, opäť podľa noriem UEFA. Športovci a návštevníci majú k dispozícii 215 toaliet, 51 spŕch a 22 vaní. Sedačky sú odeté do spartakovskej červenej farby.

V závere tohto roka sa na novom štadióne Antona Malatinského po prvý raz predstavila Slovenská futbalová reprezentácia. Tá na ňom odohrala predposledný zápas v tomto roku, keď privítala Švajčiarsko. Zverenci Jána Kozáka za prítomnosti viac ako 17-tisíc fanúšikov triumfovali v zápase výsledkom 3-2. Od budúceho roka sa národný tím kompletne presunie zo žilinského trávnika práve na trnavský. Slovenskí priaznivci sa už teraz môžu tešiť napríklad na kvalifikačný duel o postup na Majstrovstvá sveta 2018 v Rusku s Anglickom (štvrtého septembra 2016, pozn. red.).

Nechajte sa viesť útrobami najmodernejšieho a najväčšieho štadióna na Slovensku…

Hneď po našom príchode nás vítala recepcia, odetá do vianočných farieb.

Naše prvé kroky s PR a Event manažérom Spartaka Trnava Marekom Ondrejkom, ktorý nás sprevádzal štadiónom, viedli do tzv. „odpočivárne“. Miestnosť, kde hráči spoločne trávia čas, napríklad počas dňa, keď majú dva tréningy, ale tiež pred samotným zápasom. K dispozícii majú 18 postelí. Niektorí, ako nám Marek Ondrejka prezradil, tu po dlhej ceste zo zápasu prespávajú a ráno odchádzajú domov. Hráči tiež môžu využívať kuchynku, kde si pripravujú rýchle jedlá alebo kávu. V celej miestnosti väčšinou relaxujú a hrajú karty, čo je pre niektorých hráčov obľúbená záľuba.

Pomedzi prehliadku nám nedalo nespýtať sa, ako je to vlastne s názvom štadióna. Domáci fanúšikovia iba s nevôľou čítajú a hlavne počujú v názve slovo „City Arena“. Marek Ondrejka nám to vysvetlil a tiež prezradil, že meno štadióna plánujú predať.

Chodba, kde sa nachádzajú najdôležitejšie miestnosti pre hráčov a klubový personál, ako sú napríklad lekári. Svoje miesto tu má tiež dopingová kontrola, ale aj delegáti či modlitebňa Jána Pavla II. 

Ďalšie kroky viedli do miestnosti pre fotografov. Tú domáci klub nevyužíva. Slúži hlavne počas zápasov národného tímu Slovenska. Fotografi, ale aj kluboví videoreportéri, majú teda svoj vlastný press room, ktorý im slúži v priebehu zápasu. Pred zápasom sa všetci spolu zídu, dostanú pokyny a z miestnosti sa dostanú cez tunel rýchlo a pohodlne priamo na plochu. Počas zápasu majú zabezpečené v mítingovej miestnosti občerstvenie či pripojenie na internet…

Celý komplex, po ktorom sme sa pohybovali, má štyri podlažia, ale tri poschodia. Marek Ondrejka nám prezradil zaujímavosť, že šatne sú v podstate na nule, ale len od Dolných Bášt. Od Kollárovej je to vedené ako mínus prvé podlažie.

Z mítingovej miestnosti pre fotografov sme sa presunuli do modlitebne. Klub ju nazval po Jánovi Pavlovi II. V miestnosti sa nachádzajú niektoré jeho citáty, obrazy, ale svoje miesto tam má Archanjel Gabriel a aj Panna Mária Fatimská. Modlitebňu hráči pravidelne využívajú hlavne pred zápasom. Kapacita je 12 stoličiek + cca štyri miesta na kľačanie. V súčasnosti vedenie klubu vybavuje, aby sa z modlitebne stala kaplnka. Keď sa tak stane, budú sa tam môcť slúžiť omše. Momentálne chýba posledná vec, a to je miesto pre hostí. Keď sa doplní, v budúcnosti sa tam tiež môže udiať aj menší svadobný obrad.

Vedenie klubu spolu s niekoľkými hráčmi (30-členná delegácia, pozn.) nedávno navštívili Vatikán, kde Pápež František vysvätil maketu nového štadióna vrátane shoppingu, a taktiež zlatý kríž.

Z modlitebne sme sa vydali do najhlavnejšej časti dlhej červeno-bielej chodby. Navštívili sme domácu šatňu. V útrobách štadióna sa nachádzajú celkovo štyri šatne. Všetky sú rovnaké. Dve sú vždy prepojené. V čase našej prehliadky mali hráči akurát tréning, takže sme mali možnosť vidieť, ako vyzerá šatňa za „behu“. Je naozaj priestranná, moderná a každý hráč v nej nájde pohodlie. Skrinky sú označené dresom a menom jednotlivého hráča. K dispozícii majú sprchy, regeneračné prostriedky, ako napríklad vírivku, saunu či ľadovú vaňu. Pre hráčov po zranení sú v osobitnej miestnosti pripravené cvičebné pomôcky. Okrem toho majú v priestoroch šatne kustódi vlastný sklad, kde sa nachádza ako tréningové, tak i zápasové vybavenie pre každého domáceho hráča.

Do šatne si hráči zakúpili aj herné konzoly (Playstation, Xbox) či pingpongový stôl, ktorý je najčastejšie využívaný. Hráči sa teda v šatni zdržiavajú dosť často. Ako nám prezradil Martin Mikovič, pingpong hráva najviac Milan Bortel, Marek Janečka, Aldo Baez, ale aj on sám. Pri otázke, kto hrá najlepšie, spomenul viacero mien: „Haris Harba, ale aj Kubo Vojtuš s Marekom Janečkom. Taktiež Aldo hrá dobre.“ Pri otázke, kto je najhorš,í neváhal ani sekundu: „Halilovič, toho porazím aj s ľavačkou.“

,,A Miňo Bortel. Na tom sa každý chytá a vylepšuje si ranking. Miňo je u nás na takom 19. mieste,“ dodal s úsmevom hráč s číslom osem na drese. FIFU si najčastejšie zahrá brankár Matej Strapák, Milan Bortel, Aldo Baez, ktorým sa v tejto populárnej hre darí. „Miňo Bortel je ako škôlkar. Hrá na šípkach, takže hrá dobre, pretože sa nedá brániť,“ prezradil nám Mikovič.

Okrem hráčov má vlastný komfort aj realizačný tím, ktorý má oddelenú miestnosť od hráčov. Tréneri majú k dispozícii taktiež vlastné sprchy.

Pred východom zo šatne majú hráči pred sebou zavesených na stene niekoľko motivačných výrokov.

Zo šatne sme sa presunuli pomaličky priamo na hraciu plochu. Hráči, rovnako ako my, prechádzajú technickou zónou, kde ich okrem mixzóny víta aj obrovský klubový znak pred vstupom na zelený koberec. V technickej zóne sa takisto nachádza tzv. „flashzóna“. Slúži na rýchle rozhovory cez polčas, a taktiež po zápase s trénermi. Flashzóna je podľa normy UEFA.

Z priestorov pre hráčov sme navštívili biznis zónu. Tá pojme až 600 ľudí. Môže si ju zakúpiť bežný fanúšik. Lístok na jeden zápas stojí 35 eur. V cene je jedlo, alko/nealko, káva… Nachádza sa tam bar, kde si fanúšik môže neobmedzene brať to, na čo má chuť. Čo sa týka jedál, tak pre ľudí je napríklad pripravené kuracie soté, studené obložené misy, a taktiež rezne. Klub pozýva do biznis zóny často partnerov klubu. Na tribúne nesedia na plastových sedačkách, ale na kožených.

Presne o 500 miest menej pojmu priestory pre VIP. Lístok na jeden zápas stojí 50 eur. Rozdiel oproti biznisu nie je len v cene, ale aj v jedle. Tu si už človek môže dať napríklad hovädzie, rôzne steaky a na tribúne sedia pohodlne v kreslách. Klub môže uspokojiť okolo 1 000 ľudí dokopy. Ako nám prezradil Marek Ondrejka, proti Slovanu Bratislava (0-0, pozn. red.) boli priestory biznisu a VIP totálne plné.

Dostali sme sa na prvé poschodie. Na štadióne sa nachádza celkovo 19 Skyboxov. Každý z nich pojme osem ľudí. Ako sme sa dozvedeli, nedávno si jeden skybox objednal fanúšik, ktorý si pozval známych a oslávil tak svoje narodeniny. O starostlivosť núdza nie je. Počas zápasu sa v Skyboxoch o ľudí starajú hostesky. K dispozícii majú minibar, a taktiež vinotéku. Ďalej alko/nealko, jedlo či televíznu obrazovku. Cena jedného zápasu v skyboxe vyjde na 1 200 eur. Na celú sezónu je cena jedného skyboxu 30 000 eur.

Naše ďalšie kroky viedli na najvyššie poschodie, kde sa nachádza miestnosť pre novinárov, a taktiež tam sídli klubová televízia Spartak TV. Pre televízie zvonku je pripravené druhé štúdio, ktoré si počas vysielania zápasu či už Spartaka Trnava alebo reprezentácie prenajímajú. Okrem toho sa tam nachádza „Press Conference room“, kde bývajú pred a po zápasoch tlačové konferencie trénerov a hráčov.

Nazreli sme aj do miestnosti, v ktorej sedí SBS-kár 24/7 a má pod dohľadom všetko, čo sa deje na štadióne, ale aj mimo neho. Vďaka kamerovému systému nedávno objavili Stewarda, ktorý pustil únikovým východom až 21 ľudí zadarmo na štadión. Dostal okamžitú výpoveď. Kamery slúžia hlavne počas zápasu. Druhý prípad bola hodená dymovnica. Do dvoch minút bol vinník v miestnosti usvedčený. Jednotlivé tribúny sú sledované a keď sa niečo udeje, SBS-kár dá pokyn službe, ktorá je na štadióne, a tá sa okamžite presunie na miesto a vyvedú ho zo štadióna. V miestnosti sa počas zápasu nachádza až 10 ľudí, ako sú napr. bezpečnostný manažér, hlavný usporiadateľ či policajt.

Okrem televíznych štúdií a miestností pre novinárov majú svoju kanceláriu na treťom poschodí aj dvaja ľudia zo City Areny. Riaditeľ City Areny štadióna pán Vomasta a pán Kriška, športovo-technický riaditeľ. Títo dvaja páni majú na starosť celú správu štadióna. Čokoľvek sa udeje, o všetkom vedia. Zápas Spartaka Trnava funguje tak, že klub dá presný zoznam vecí práve týmto dvom pánom a dá sa povedať, že oni im zápas odovzdajú na kľúč so všetkými službami. Spartak si tak organizuje iba svoje športové veci a aktivity. Technické veci prechádzajú na správu City Areny. Výťažok z lístkov, ktoré sa predajú, idú City Arene. Zvyšok, ktorý zostane po zaplatení všetkých služieb, pošle City Arena klubu. Viac už Marek Ondrejka:

Klub bol ziskový najmä v zápasoch so Žilinou, Dunajskou Stredou, ale i Slovanom či Trenčínom. Naopak napríklad so Skalicou či Zlatými Moravcami bol v strate. Rizikový zápas so Slovanom Bratislava vyšiel klub na 30 000 eur. S Dunajskou Stredou o päťtisíc menej. Najdrahšia položka sú Stewardi.

Posledné naše kroky viedli na prvé poschodie, kde sa nachádzajú kancelárie, zasadacia miestnosť, a taktiež sieň slávy, ktorá sa otvorí už onedlho (prvého januára, pozn. red.). Má 200 m². Svoju kanceláriu tu má napríklad generálny manažér Spartaka Trnava Viktor Blažek či prezident klubu Dušan Keketi st., ale sídli tu tiež oddelenie pre mládež na čele s Vojtechom Žitným.

Nový štadión je finančne náročná záležitosť. Čo musí však urobiť klub pre to, aby bol tento „biznis“ ziskový, nám prezradil Marek Ondrejka:

Hráčom sa pochopiteľne na novom štadióne hrá výborne. Dôkazom toho sú slová Lukáša Greššáka, ktorý nedávno predĺžil som Spartakom Trnava zmluvu:

Ak sa vám štadión páči a chceli by ste si ho pozrieť, nezúfajte! Už onedlho klub pripravuje prehliadky pre fanúšikov. Potom určite nezmeškajte príležitosť. Pretože štadión európskych parametrov je na Slovensku jeden jediný. Ten v Trnave. 

Text a foto: Peter Žember