Do novej epizódy Aetter rozhovorov zavítal Braňo Mosný – herec Divadla Jána Palárika v Trnave. Prezradil nám ako sa dostal k herectvu, ale aj aký je jeho vzťah k humoru.
Moderátor Tadeáš Ľudovít Kňažek si tentoraz prizval Braňa Mosného, ktorý je filantrop humoru a tancuje na doskách, ktoré znamenajú svet. Slovensko ho pozná z televíznych obrazoviek a ľahko ho spoznať aj podľa humoru. Tento Trnavčan pôsobí nielen v Divadle Jána Palárika, ale blízke sú mu aj divadlá Disk alebo Stoka.
V rozhovore prezradil napríklad:
- ako mu láska pomohla na jeho ceste k divadlu,
- aké zamestnania vystriedal,
- ako sa mu nedarí krotiť pri humore,
- a mnoho ďalšieho.
Dalo by sa povedať, že ste sa cestou lásky dostali od gastra k herectvu. Aká bola vaša cesta?
Tŕnistá, ale v podstate to celé determinovala moja nerozhodnosť, myšlienkové pochody, ktoré prichádzali a odchádzali z hlavy. A mladosť. Tým, že som bol po uši zamilovaný do svojej súčasnej manželky, takže tá mi dala takú malú kotvu. Nie ako kotvu na nohe, ale príjemnú, také uzemnenie a harmóniu.
Celé to trvalo 17 rokov, kým som si na ňu počkal od prvého rande v internetovej kaviarni v Trnave. Tuším sa volala Archa, ale už neexistuje. Tam sme boli na rande a ona mi povedala nie, keď som sa jej spýtal, či som mnou chce chodiť. Ale som rád, že sme si to vtedy nevybili, teraz sme spolu a je to super.
Aká bola spojitosť tejto lásky a nástupu na hereckú scénu?
Bolo to úzko späté, keďže do divadla som nechodil a ani ma nezaujímalo. Nechodil som ani na žiaden umelecký krúžok. Bolo to vlastne iba o láske. Zahľadel som sa do nej a chcel som byť pri nej, tak som sa prihlásil na muzikálové herectvo bez skúseností.
Prihlásil som sa bezhlavo do Brna a tam ma rovnako bezhlavo nezobrali. Nakoniec sme sa pracovne so Silvinkou stretli v trnavskom Divadle Jána Palárika, po rokoch úspechov a aj neúspechov. Môj zlomyseľný kolega Michal Jánoš nezabudol poznamenať, že aj keby ma do toho Brna zobrali, ona by tam už nebola. Zle som si to vyrátal, lebo som mizerný v matematike.
Čo vás baví na herectve?
Vystriedal som veľa zamestnaní – pracoval som vo výrobe na spracovanie kartónu, rozvážal som knedle, sťahoval, robil čašníka. To ma ale nebavilo. Možno ešte čašníctvo a kontakt s ľuďmi, ale na divadle ma baví život v práci. Chodím tam rád, aj keď niekedy mám text, ktorý mi úplne veľa nehovorí alebo spôsob réžie mi nie je najbližší. Napriek tomu, vždy v rámci toho remesla sa dokážem „prinútiť“ a urobiť to najlepšie ako viem. Úprimne ma to baví.
Aký máte vzťah k humoru?
Musím sa priznať, že nie veľmi sa kontrolujem pri humore, lebo je to stále humor. Vtip je vtip, nie je na tom nič osobné. Zapracuje ľudská predstavivosť a tá si dosadí konkrétnosti a oživý ten vtip. Aj keď sú niekedy cez čiaru, je to vždy o ľuďoch, ako to príjmu. Mám k humoru naozaj blízky vzťah a teší ma, že aj keď ste ma predstavovali, tak to bol jeden z odkazov na moju osobu. Veľmi mi lichotí, že sa moja osoba spája s humorom, aj keď nie každému sadne.
Je možnosť, že sa v Trnave založí nové divadlo zamerané na mladšiu vekovú skupinu?
Áno. V trnave je budova prachárne, v ktorej by okrem iného malo vzniknúť aj divadlo. Malo by sa do neho vojsť približne 90 ľudí. S tým, že doobedný program by sa venoval deťom a mládeži, večerný by dal priestor kabaretom a malým divadelným formám. Myslím si, že toto mesto to potrebuje a aj decká potrebujú divadlo. Viem veľmi dobre, že je obrovský dopyt po tituloch pre deti a mládež, ale nie každú sezónu sa podarí vytvoriť niečo nové.
Viac sa dozviete v celej epizóde Aetter rozhovorov, ktorú nájdete ju na streamovacích platformách. Okrem tohto rozhovoru si môžete vypočuť aj epizódu s riaditeľom Knižnice Juraja Fándlyho Pavlom Tomašovičom alebo so šéfredaktorkou nášho rádia Ivanou Galat o ESN Trnava.
Autorka: Katarína Orihelová
