V ďalšej epizóde Aetter rozhovor privítal Tadeáš Ľudovít ďalšieho z našich rádiových kolegov. Sebastián Lukáč je umelecký vedúci a zároveň režisér Cyrilo-metodského divadla, a priblížil nám jeho pôsobnosť a pohľad na divadlo a umenie.
Okrem toho, že Sebastiána môžete počuť v našom rádiu, je aj umelecký vedúci a zároveň režisér divadla. V rozhovore nám prezradil o inscenovaní jeho poviedky, o ochotníckom divadle alebo ako sa sám dostal k umeniu a k divadlu. Priblížil aj niečo viac o novej inscenácii, na ktorú sa môžeme tešiť už koncom februára.
V rozhovore sa dozviete:
- čo pre neho znamená kultúra,
- s kým spolupracoval a čo mu dali tieto spolupráce,
- aké úspechy dosiahli,
- čo obnáša práca v divadle,
- a iné.
Predstav nám Cyrilo-metodské divadlo.
Cyrilo-metodské divadlo funguje pod Univerzitou sv. Cyrila a Metoda v Trnave už dobrých 15 rokov s menšími prestávkami. Tento rok je taký výročný a nie vždy ho Trnavčania poznali pod tým názvom. To vzniklo až v poslednom roku. Od kedy ho máme my s aj s pani doktorandkou Zubkovou, ktorá to robí so mnou, tak divadlo si za posledný rok prešlo mnohými zmenami.
Kde sú tvoje počiatky v umení?
Ďaleko za 15 rokmi. Začal by som asi starou mamou, pretože podľa mňa tam to všetko začína. Mal som asi možno štyri alebo päť rokov, kedy som prvýkrát pásol husy na doskách, nie reálne na lúkach, ale na doskách amfiteátrov. Práve stará mama ma priviedla k tomuto. Ona aj zakladala folklórny súbor, ktorého som bol súčasťou čiže už taký malý špunt som tam chodil a recitoval básničky a prózu. Tam začal celý ten môj vzťah k tomu umeniu, k tomu inému svetu než ten fyzický, a postupne aj na základnej škole.
Väčšinou to bolo práve to hovorné slovo a práca s tým textom. Ale bol som taký, že do všetkého. Že aj trošku maľovanie, aj trošku hrania, aj potom prišiel tanec neskôr, čo mi aj zostalo, lebo vždy som sa hľadal. Vždy som robil nejakú vec a vždy to bolo, že hm nie týmto smerom. Potom, niekedy okolo štvrtého ročníka na základnej škole prišla ZUŠ a tam som začal najprv s tancom skupinkovým a potom ma tréner prerádzal inam inam inam.
Neviem prečo, asi mi to nešlo alebo možno hľadal aj pre mňa ten správny smer. Dodnes neviem prečo som sa ocitol zrazu v iných odboroch, ale skončil som nakoniec v spoločenskom tanci. Tam som sa v tom našiel. A opäť to bol iný pohľad to umenie a do toho iného sveta, než je ten fyzický, v ktorom sme stále.
Spomenul si skupinkový tanec, aký tam je rozdiel medzi tým spoločenským a skupinkovým?
Spoločenské tanec, to sú tie klasické latinsko-americké tance, tých prevažne desať. Skupinkové, to sú tie skupiny, ktoré tancujú napríklad okolo tých hudobníkov alebo spevákov. Je to vlastne skupina tanečníkov a väčšinou je to pop, hiphop a také tieto moderné tance.
Kedy si bol prvýkrát angažovaný do divadla samotného.
To bolo na strednej škole. Ja som robil rôzne súťaže už na základne, aj na strednej napríklad zo slovenčiny. Väčšinou to boli súťaže typu prednes alebo písanie rôznych prejavov a tak podobne. A pamätám si, že to bolo asi v treťom ročníku na strednej škole, kedy som sa zúčastnil jednej súťaže, ktorú organizovala Matica slovenská, respektíve Dom Matice slovenskej v Prešove.
Vyhral som tú súťaž a ako som sa tak balil, tak si ma zavolala vtedajšia riaditeľka Domu Matice slovenskej a mali sme taký rozhovor, a vlastne ona prišla s tým, že či nechcem spolupracovať alebo nejak sa angažovať viac v tej kultúre. A ja mladý a nevediaci, že čo to znamená, tak som hovoril, že áno, určite. Tak to začalo. A potom prišla spolupráca aj s ochotníckymi divadlami v rámci tej matice aj potom s Divadlom Jonáša Záborského.
Viac sa dozviete v celej epizóde Aetter rozhovorov, ktorú nájdete na streamovacích platformách. Okrem tohto rozhovoru si môžete vypočuť aj epizódu s Rudolfom Rokošným o Kubiku nápadov alebo s bývalým členom nášho rádia Adamom Trepáňom o cestovaní.
Autorka: Karolína Račková
