Do novej epizódy sobotňajších Aetter rozhovorov prijal pozvanie Andrej Barborka – regionálny riaditeľ Červeného kríža. Priblížil nielen svoje pôsobenie v tejto organizácii, ale aj čo ho motivovalo na jeho ceste.
Tadeáš Ľudovít Kňažek si do siedmej epizódy pozval Andreja Barborku. Ten sa venuje od dobrovoľníctva až po záchranu životov. V novej epizóde sa dozviete o práci regionálneho riaditeľa Červeného kríža a veľmi dôležitej psychologickej prvej pomoci.
V rozhovore prezdradil aj:
- ako sa dostal k práci pre Červený kríž,
- aké vzdelanie má za sebou,
- čo zažil na konferencii Červeného kríža na Ukrajine,
- a mnohé iné.
Čo vás formovalo pokiaľ ste prišli na post riaditeľa Červeného kríža?
Mohli by sme sa vrátiť približne 16 rokov dozadu, kedy som sa stal dobrovoľníkom Slovenského Červeného kríža. V tom čase ešte mládežníckej zložky. Už vtedy som sa snažil v našej partii mládežníkov a dobrovoľníkov robiť čosi viac. S tým prichádzali prvé volené pozície v rámci mládeže Slovenského Červeného kríža, ale aj v rámci študentskej angažovanosti v podobe Študentskej rady stredných škôl.
Moje dobrovoľníctvo sa postupne rozrastalo. Nielen že som som chodil učiť prvú pomoc deti do škôlok, do základných a stredných škôl, ale aj osobne som vnímal, že toto je niečo, čomu by som sa chcel v budúcnosti venovať. Cítil som, že sa tomu nechcem venovať len dobrovoľnícky a voľnočasovo, ale aj odbornejšie a naplno, teda na plný úväzok.
Aké aktvity robíte pre Trnavu v rámci Červeného kríža?
Máme sídlo v Topoľčanoch, pracovisko v Nitre a pracovisko v Trnave. Na každom z týchto pracovísk sa snažíme realizovať aspoň nejakú časť takých aktivít prostredníctvom, ktorých nás ľudia vnímajú. Poskytovanie sociálnych služieb, niekde sme silnejší v rámci poskytovania asistenčnej záchrannej služby, teda záchrannej služby na verejných, športových a kultúrnych podujatiach. Inde nás viac vnímajú cez služby spojené so zdravotnou starostlivosťou.
V Trnave sme sa v úvode tohto roka snažili zrekonštruovať naše pracovisko. Robili sme niekoľko vnútorných úprav našej učebne, kde majú možnosť návštevníci prísť a naučiť sa poskytovať prvú pomoc na jednom z našich kurzov. Zároveň by sme boli veľmi radi, keby sa nám podarilo v blízkej dobe spustiť kurzy opatrovania, ktoré sa kedysi realizovali v Trnave.
Ako sa človek môže stať dobrovoľníkom?
Veľmi jednoducho. Stačí ak si otvoria náš profil na niektorom zo sociálnych médií, zanechajú tam správu a určite sa ozve niekto z našich kolegov. Potom sa zvykne spraviť prvé kontaktné stretnutie, kde si navzájom vyčistíme, aké sú očakávania budúcich dobrovoľníkov a naše očakávania. Aké aktivity robíme, čomu sa venujeme a v čom by vedel ten dobrovoľník pôsobiť. Po prvom stretnutí nasleduje zaradenie do interného vzdelávania a potom možno viacročná dobrovoľnícka práca.
V rámci Červeného kríža nepôsobíte iba na Slovensku, ale aj v zahraničí. Aké bolo vaše pôsobenie tam?
Z pozície operačného manažéra pre krízové situácie som dostal pozvanie zúčastniť sa medzinárodnej humanitárnej konferencie v Kyjeve v júni tohto roka. Organizoval ju Ukrajinský Červený kríž, ktorý chcel ukázať iným národným spoločnostiam Červeného kríža, čo všetko a ako sa zmenilo počas ozbrojeného vojenského konfliktu na Ukrajine.
Čo všetko robí voči obyvateľom, ako nasadzuje svoje záchranné tímy a podobne. Mal som možnosť stráviť na tejto konferencii dva dni a počúvať, akým prerodom prešiel ukrajinský Červený kríž. Taktiež do akej miery sa pripravujú iné národné spoločnosti Červeného kríža v Európe na možnosť rozšírenia tohto konfliktu.
Viac sa dozviete v celej epizóde Aetter rozhovorov, ktorú nájdete ju na streamovacích platformách. Okrem tohto rozhovoru si môžete vypočuť aj epizódu s hercom trnavského divadla Braňom Mosným alebo s riaditeľom Knižnice Juraja Fándlyho Pavlom Tomašovičom.
Autorka: Katarína Orihelová
