V ďalšej epizóde Aetter rozhovorov s Tadeášom Ľudovítom sme privítali Kamila Mikulčíka, ktorý sa okrem herectva venuje aj hudbe a humoru.
Kamil Mikulčík je rodený Trnavčan, ktorý sa po štúdiu vydal na hereckú dráhu, na ktorej pôsobí dodnes. Okrem herectva sa venuje aj spevu a hudbe. Spolupracoval s viacerými slovenskými hudobníkmi a ako herec dnes pôsobí v popredných filmoch a seriáloch, ako Nemocnica, Ultimátum alebo Výnimočná Nikol. Kamil Mikulčík pôsobil a pôsobí aj v divadlách naprieč Slovenskom. Napríklad v Slovenskom Národnom Divadle, v Štúdiu L+S, v Divadle J. Palárika v Trnave, v Divadle Aréna a iných slovenských, ale aj českých divadlách.
V rozhovore sa dozviete aj:
- aké je jeho pôsobenie mimo Slovenska,
- ako poníma humor,
- ako začínal s hudbou v Trnave,
- o pozadí jeho hudby,
- a mnohé iné.
Ako sa ty vnímaš? Kde je momentálne tvoje hlavné pracovné miesto?
Čím ďalej tým viac chcem pracovať na veciach, ktoré ma nejakým spôsobom posúvajú ďalej a istým spôsobom, vďaka tomu, že som po celý svoj profesijný život na voľnej nohe, tak niekde mám tú výhodu a zároveň aj nevýhodu, ale považujem to skôr za výhodu, že tie projekty si môžem vyberať. No a potom sa stane, že vlastne naozaj mám pocit, že pracujem s veľmi talentovanými ľuďmi na veľmi dobrých projektoch.
Mám to tak na striedačku, že mám rád to divadlo aj na jednej strane pódia aj na druhej strane pódia, a to je výhoda ľudí čo robia podobne ako ja. Aj to, že niekedy robím scénickú hudbu do divadla. Takže vlastne niekedy stojím na opačnej strane ako herci a tiež si to dostatočne užívam, lebo vlastne chcem tou hudbou niekde posunúť to predstavenie a pomôcť tým hercom, aby tie ich repliky dostali zmysel.
Užívaš si to aj z tej druhej strany?
Áno. Často keď človek robí iba hudbu, tak vlastne je v hľadisku a pozoruje, že ako sa skúša, čo je podstatné, kto ako ide, v čom je jeho téma, v čom sú témy tej postavy, ktorú hrá a ja sa do toho niekedy vciťujem a mám pocit, že chcem proste vidieť svet z jeho perspektívy alebo z jej perspektívy. To mi dokopy dá pocit, z ktorého potom ja vytváram niečo, čo sa potom púšťa ako hudba.
Akú kultúru ty navštevuješ? Sú to divadlá, kino, kabarety?
Všetko, čo si vymenoval mám rád a aj som navštevoval. Je pravda, že v poslednej dobe mám oveľa menší čas na to, aby som išiel do divadla len ako divák, lebo vlastne ten čas je veľmi vzácny a musíš si to zorganizovať tak, aby to vychádzalo pre všetkých. Čiže áno, moja účasť na iných predstaveniach je, ale je trochu obmedzená posledný dobe.
Aké boli tie tvoje herecké počiatky v rámci štúdia? Ako si sa k tomu dostal?
Ako slepé kura k zrnu, ako sa hovorí. Ja som vlastne s divadlom nemal nič spoločné. Zaujímalo ma až v momente, keď s tým moji spolužiaci alebo rovesníci začali. Ja som sa dozvedel o nejakej dvojici, ktorá robila v Trnave divadlo a mali ho zrovna v piatok, keď som ja chodieval k saleziánom hrať na orgán alebo na na synťák. Medzitým oni hrávali to divadlo. Pár spolužiakov mi hovorilo, že choď sa tam pozrieť, že to by ťa možno zaujímalo a bavilo.
Málokedy to vyšlo, lebo proste mali sme každý svoj program v piatok, ale jedného dňa sa to udialo. A bol som tým naozaj oslovený a očarený, že vlastne dvaja rovesníci vedia takto rozmýšľať o živote a majú tam dokonca pesničky, robia si vlastné texty, vlastnú hudbu a celé to má spád a reaguje na súčasné udalosti.
Viac sa dozviete v celej epizóde Aetter rozhovorov, ktorú nájdete ju na streamovacích platformách. Okrem tohto rozhovoru si môžete vypočuť aj epizódu s Andreou Čajkovou a Martinou Kuhnovou o projekte Loess alebo s umeleckou vedúcou univerzitného folklórneho súboru Trnafčan Kristínou Polachovou.
Autorka: Karolína Račková
