Aetter rozhovory navštívil Michal Hertlík, ktorý je slovenský cestovateľ a fotograf. Fotografiu vníma ako nástroj zachytenia reality a výnimočných momentov, pričom rešpekt k miestu a ľuďom zostáva vždy prvoradý.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako sa dostal k cestovaniu,
- O jeho najdôležitejších cestách,
- Ako vníma svoje povolanie,
- A mnohé iné.
Od detského snívania k cestovateľskej vášni
Michal Hertlík prejavoval už od detstva záujem o svet okolo seba. „Keď som mal možno nejakých 5–6 rokov, tak vtedy ma začalo strašne baviť všetko, čo sa týka geografie, histórie, alebo všetko, čo sa okolo nás deje. Nejak mi ale oči spadli na túto Latinskú Ameriku, a už vtedy som vedel, že by som chcel cestovať a objavovať,“ spomína. Už ako trinásťročný mal jasno, kam povedie jeho životná cesta, čo začalo tým, že sa naučil po španielsky. „Ako keby mi to bolo dané do DNA, keď som sa narodil,“ dodáva s presvedčením.
Prvú veľkú výpravu absolvoval ako dvadsaťročný vo Venezuele, kde strávil tri mesiace. Hoci ho čakal výrazný kultúrny šok, skúsenosť ho len posilnila. „Bola to úplne iná planéta, iná kultúra, iné etnikum, úplne všetko iné,“ opisuje. V praxi sa tam naučil aj jazyk: „Španielčinu som vedel iba gramaticky, ale povedať súvislú vetu som nevedel.“
Cestovanie ako práca aj spôsob života
Z pôvodne študentskej záľuby sa u Michala Hertlíka vyvinulo cestovanie na povolanie. „Počas tých rokov sa mi to cestovanie stalo akoby živobytím aj mojou prácou,“ vysvetľuje. Na jednej výprave trávi bežne dva až tri mesiace, pričom sa venuje fotografovaniu a dokumentácii krajiny. Kľúčová je podľa neho dôsledná príprava. „Keď má človek kontakty, tak sa všade dostane,“ dopĺňa.
V teréne sa pohybuje naľahko a prakticky. „Mám len jedno telo fotoaparátu a jeden objektív. Nosím si aj slzný sprej, nôž, vodu a nejaké sušienky. Keď chodíš pešo celý deň v tej vlhkosti, okolo rovníka, to sa nedá uniesť.“
Za najnáročnejšiu výpravu považuje cestu do Surinamu – krajiny s najväčším podielom dažďového pralesa. „Je to jedna z najmenej poznaných a navštevovaných krajín na svete,“ tvrdí. Výzvou bola nielen jazyková bariéra, ale aj nedostatok informácií: „Hovorí sa tam holandsky a ja som nevedel ani slovo.“
Napriek podobnostiam medzi krajinami Latinskej Ameriky zdôrazňuje ich jedinečnosť: „Tieto krajiny sú zo 60–70 percent podobné, ale Machu Picchu neprenesieš do Salvádoru a Kristovu sochu z Ria nedáš do Hondurasu.“
O svojich začiatkoch ako fotograf hovorí s odstupom: „Najhoršie, bohužiaľ, fotografie mám z Venezuely… sú zle odfotené alebo s veľmi nízkou kvalitou.“ Dnes si uvedomuje, že technika i vnímanie sa časom menia: „Keď si pozriem fotografiu, ktorú som upravil pred desiatimi rokmi, tak ju často zmažem a upravím nanovo.“ Dôležitosť fotografie vidí v kombinácii kvality a emócie: „Aby bol človek úspešný, musí mať obe. Musí to mať kvalitu, ale ten moment rozhoduje.“ Ideálna situácia? „V správnom čase na správnom mieste s dobrou technikou.“
Ako zapadnúť medzi miestnych
Cestovateľský život so sebou prináša aj otázky bezpečnosti a vnímania. Keď Michal Hertlík prichádza ako Európan, miestni ho často vnímajú stereotypne: „Ako chodiacu peňaženku?“ podotýka. „Častokrát ma tak, bohužiaľ, vnímajú, lebo vidia belocha s ruksakom a s fotoaparátom. Ten je podľa nich určite milionár. A to aj keď mám od miliónov veľmi, veľmi ďaleko.“
Preto sa snaží splynúť s prostredím: „Snažím sa, aby som nebol iba obyčajný gringo, ale aby ma brali za svojho.“ Veľkou výhodou je znalosť jazykov: „Veľmi rýchlo stíchnu, keď zistia, že viem po španielsky ako oni,“ hovorí so smiechom.
Hoci navštívil množstvo krajín, s drogovým kartelom sa nestretol: „Neviem, či chvalabohu alebo žiaľbohu, ale nie. Nikdy som nevyskúšal žiadnu drogu, ani nefajčím. Možno aj preto som sa s tým nikdy nestretol.“
Viac sa dozviete v celej epizóde Aetter rozhovorov, ktorú nájdete na všetkých streamovacích platformách. Okrem tohto rozhovoru tam nájdete aj epizódu s Tonom Katrenčíkom o digitálnom marketingu, či rozhovor so speváčkou Leou Daniš.
