Zuzana Vačková chystá prekvapenie. Pre rádio Aetter prezradila, aké je jej najobľúbenejšie predstavenie, čo je dôležité pre začínajúcich hercov a aké sú ich významné vlastnosti.
Zuzana Vačková je populárna slovenská herečka, ktorá hrala v mnohých filmoch. Účinkovala aj v známych seriáloch Panelák a Horná Dolná. Vystupuje tiež v rôznych divadelných predstaveniach, hlavne v komédiách, ale nájdete ju aj v populárnom muzikálovom predstavení Mamma Mia. Na sociálnych médiách sa vyznačuje obsahom o zdravom životnom štýle a vydáva podcasty s Katarínou Brychtovou s názvom To nerieš, moja.
Ako si manažujete čas?
Veľmi neohrabane. Často si nedávam čas na vydýchnutie alebo na presuny. Keď viem že cesta trvá autom povedzme 15 minút tak poviem, že o 15 minút som tam. Ale neberiem vôbec ohľad na to, že ešte musím zájsť do podzemia, nájsť auto na parkovisku, vyjsť z neho. Keď prídem na miesto, že ešte budem možno päť až desať minút hľadať parkovanie, a potom budem musieť ísť pešo. Potom si vyrábam zbytočný stres. Takže nie som v tom zručná, ale snažím sa zlepšiť.
Ako balancujete kariéru a rodinu?
Pomerne dobre. Nemusím robiť taxikárku a kuchárku, lebo mám deti veľké a vedia sa o seba postarať. Tým, že som si dala na tento rok predsavzatie, že spomalím, tak sa mi to darí celkom fajn. Normálne mávam voľné víkendy, čo nebýva často. Aj tento víkend som mala celú sobotu a nedeľu voľnú. Varila som, piekla, bola na prechádzke a skoro aj v kine.
Máte aj niekedy pauzu od médií?
Málokedy. Keď som išla tento rok na ajurvédsky pobyt, prvý týždeň som si dala bez telefónu. Bolo to úplne super. Robievam si plány keď som na dovolenke tak, aby som skrátila čas na mobile a predĺžila čas na knihe. Trebárs som 7 dní na dovolenke, kniha má okolo 500 strán, tak si to rozpočítam koľko strán denne musím prečítať aby som knižku prečítala. Teda nejdem večer spať kým neprečítam daný počet strán. Kvôli tomu mi čas na telefón veľmi nezostáva.
Naozaj stihnete prečítať toľko strán?
Na dovolenke áno. Väčšinou je to aj tak, že keď ma kniha zaujme, väčšinou ju prečítam rýchlo. Keď som bola vysokoškoláčka, tak som sa naučila kráčať po ulici a popritom čítať. Stále som bola s knihou – nastupovala som s ňou do električky aj s ňou vystupovala.
Mojím hereckým pedagógom totiž bol Martin Huba – nesmierne sčítaný, veľmi vzdelaný a inteligentný muž. Keď spomínal nejakých autorov, knihy, alebo postavy z románov, tak som tomu strašne chcela rozumieť. Preto som sa snažila čo najrýchlejšie prečítať všetko, čo on za 30 rokov. Mala som obdobie takého kvantitatívneho čítania, ale je pravda, že až tak veľa sa toho vo mne neuložilo. Nemalo to až taký veľký efekt.
Aké knihy rada čítate?
Mám veľmi rada životopisné knižky, ale aj úplne obyčajné romány. Ale nemôžem povedať, že tie romány sú obyčajné, lebo každý na nejakom príbehu človeka prináša hlbšiu tému, nad ktorou sa rada zamýšľam. Rada čítam aj sebarozvojovú literatúru.
Máte aj obľúbenú knihu?
Niekoľko krát som čítala knihu Štyri dohody, ktorú môžem čítať kedykoľvek. Mám veľmi rada aj dielo Malý princ – tiež ho považujem za veľmi sebarozvojového.
Divadelná tvorba
Aké divadelné predstavenie je vaše najobľúbenejšie a prečo?
Je ich viac. Musím povedať, že najväčší úspech u divákov má predstavenie Mamma Mia, po ktorom mám aj najradostnejší pocit. To je muzikál, ktorý hráme na Novej scéne. Dôvodom je, že milujem piesne skupiny ABBA, šťastné konce – teda keď sa veci skončia dobre a keď niekto, kto hľadá lásku, ju aj nájde. V tomto predstavení sa to deje a v závere sú diváci šťastní, tlieskajú a spievajú s nami.
Mám krásnu rolu – Rosie – a spievam so živým orchestrom a s javiskovým zborom pesničky ako Dancing Queen a podobne. Ale, samozrejme, v slovenčine, čo som si spočiatku nevedela úplne predstaviť. Dnes som nadšená a texty úplne milujem. Myslím si, že pán Sarvaš ich trošku povýšil dokonca ešte oproti originálom. Konečne viem, o čom sú piesne skupiny ABBA.
Ako ste sa dostali k úlohe Rosie?
Režíroval to Pán Svetozár Sprušanský a musel si ma niekde všimnúť, pravdepodobne v relácii Tvoja tvár znie povedome. Ale nikdy som sa ho na to nepýtala. Odkedy sme spolu skúšali Mamma Mia, tak sme naskúšali ďalšie tri veľmi úspešné predstavenia. Ide o komédiu s pesničkami o ženskom starnutí Klimaktérium 1 a Klimaktérium 2.
Teraz máme najnovší hit, niečo ako veľký zábavný program po Ivanovi Krajíčkovi s názvom Krajíček úsmevu. Je to krásne predstavenie s úžasnými pesničkami a výborným scenárom. Okrem toho chystáme ďalšie predstavenie Klimaktérium 3.
Aký je váš najväčší trapas z predstavenia?
Zostávam pri predstavení Mamma Mia, kde spievam Dancing Queen. Pesničku, ktorú poznám odpredu aj odzadu, jednoducho nech sa deje čokoľvek, viem ju vždy zaspievať. Hudba začala hrať a ja som po prvých dvoch strofách nevedela, ako mám pokračovať. Preto som zo seba vydávala do rytmu nejaké čudné slabiky, aby mali diváci pocit, že zle rozumejú. Ja som ale vôbec nevedela text.
Našťastie pán dirigent je nám otočený tvárou, takže keď videl, že som sa úplne stratila, tak sa začal strašne smiať a našepkával mi. Potom som sa už rýchlo chytila. Ale pre mňa tých päť sekúnd bolo ako päť rokov. Diváci si nič nevšimli, ale pre mňa to bol obrovský trapas. Na javisku je mojou mantrou, že nech sa deje čokoľvek, vždy to treba brať ako zámer. Aj keby spadol luster, tak presne tak sme to chceli.
Vlastnosti hercov a odporúčanie
Čo by ste odporučili začínajúcim hercom?
Veľa čítať, vzdelávať sa, rozumieť svetu a sebe. Mať prehľad, aby keď pozorujete svet a snažíte sa mu rozumieť cez to, čo napísali alebo vytvorili iný nesmierne múdri ľudia, ku ktorým vzhliadajú celé generácie, sa aj na vás niečo z toho nalepilo. Potom sa vám ľahšie dôveruje samému sebe v práci aj v živote a máte väčšiu tvorivú slobodu.
Aká je podľa Vás najdôležitejšia vlastnosť herca?
Nerobiť z komára somára, byť veľmi pracovitý, pokorný a vedieť ustáť hanbu. Veľmi dôležité je uvedomovať si, že nie všetko sa vydarí, že nie každý fór spustí lavínu smiechu, a že nie všetko sa ľuďom bude páčiť.
Herci sú veľmi na očiach a ľudia majú pocit že, ich musia hodnotiť, súdiť a hovoriť, čo si o nich myslia. Málokedy už ale ocenia ich kvality. Herci by to mali vedieť ustáť a uvedomovať si, že je v poriadku, ak sa niekomu páčia a niekomu nie. Nič to nemení na ich hodnote a kvalite ich práce.
Dajú sa tieto vlastnosti aj naučiť?
Áno. Poplačete si niekoľko rokov, ohryziete nechty, otrieskate hlavu, budete o sebe pochybovať. Poviete si, že už nikdy v živote nevyleziete na javisko, že už nikdy nič nezahráte, a potom na to zabudnete. Áno, dá sa to naučiť. Viete, že nič nepadá z neba. Málokto dostal niečo len tak. Aj vy napíšete milión článkov a urobíte milión rozhovorov, za ktoré vás nikto nepochváli. Musíte sa vycibriť. Nedá sa byť geniálny od začiatku.
Každý spevák na začiatku nebol úplne ideálny spevák, každý tanečník sa potkol, každý herec urobil niečo, na čo nie je pyšný. Každý herec má občas úplne zlé predstavenie. Ale je to v poriadku. Pokiaľ sa to neopakuje často, neúspech alebo zakopnutia sú krásnou súčasťou toho, ako sa posúvame ďalej. Ako hovoríme v jednom predstavení, v Zajačikovi, tam sa hovorí: „Bez všetkých týchto ľudí a tých hrôzostrašných zážitkov ktoré mám, by som nebola tou komplexnou bytosťou, ktorou som dnes.“
Povedzte mi viac o predstavení Zajačik.
Zajačik je ďalšie predstavenie, ktoré je mojou srdcovkou. Napísala ho Evička Borušovičová a hlavnú rolu hrá Zuzka Fialová s Mariánom Mitašom. Ja hrám jej priateľku. Hrá tam aj Kristínka Svarinská a Noёl Czuczor. Keď sme si ho teraz zopakovali, tak sme si uvedomili, že každá druhá replika je citát, ktorý by sa oplatilo niekde napísať. Evička Borušovičová bola v tomto úplne úžasná žena. Veľmi často práve z tohto predstavenia citujem vety, ktoré tam hovoria rôzne postavy.
Aké napríklad?
Jednu z nich možno chápať ako radu pre ľudí celkovo. Hovorí ju Zuzka Fialová: „Mienka o sebe je vysoko nákazlivá.“ Naozaj, keď sa aj mladým hercom či novinárom podarí byť vzdelanými a budú si veriť, potom im budú veriť aj ostatní. Preto hovorím, že treba veľa čítať a spoznávať svet, aby ste mali pevný základ. Keď viete, že sa nevzdelávate a neposúvate, tak je veľmi rýchlo vidieť, že nie ste pripravení, alebo že nie ste dobrý v tom, čo robíte, alebo že to, čo sa vám podarilo, bola náhoda.
Keď ste spomínali že ste nacvičovali Zajačika, ako často opakujete predstavenie ktoré je aktuálne?
Vždy, keď máme dlhšie ako dvojmesačnú pauzu, tak si dáme niečo ako „oprašovačku“. Je to nutné aj kvôli choreografiám, v muzikáloch kvôli piesňam a aj preto, aby sme si ozrejmili texty a kto odkiaľ kam prichádza. Keď je nejaké predstavenie, ktoré nehrám dlhšie, tak vždy prídem do šatne a pýtam sa, ako sa volám v tomto predstavení. Väčšinou totiž seba neoslovujem, ale potrebujem vedieť, ako sa volám. Pripomínam si aj kto sa v predstavení ako volá, aby som na svojich kolegov na javisku vedela správne oslovovať.
Zaujímavosti a prekvapenia
Ako dlho vám trvá sa naučiť texty a choreografie pri novej role?
Väčšinou dva až tri mesiace. Času je naozaj dosť. Do divadla chodíme každý deň od 10:00 do 14:00. Predtým máme niekedy choreografické skúšky a pomimo aj korepetície. Mnemotechnická pamäť je čarovná. My si totiž spájame text s pohybom a so situáciou. Čiže ja sa neučím text takpovediac „na sucho“ memorovaním doma pri stole. Text si vždy najprv prečítame a rozoberáme ho, aby sme mu rozumeli. Dramaturg alebo režisér nám vysvetľujú, čo chcú danou postavou alebo situáciou povedať. Následne je mi tá situácia jasná a text z nej vyplýva.
Napríklad keď som minulý rok v lete točila seriál pre televíziu JOJ, ale to som mala aj pri sérii Panelák, tak som sa ani nemusela učiť dialógy. Len som si to prečítala a bolo jasné, ako to nasleduje. Keď príde muž a povie: „Ahoj, dáš si kávu?“, tak viem, že mu odpoviem: „Nie, ďakujem, kávu som dnes už mala.“ Následne viem ako dialóg pokračuje ďalej, lebo jednoducho plynie. Keď je niečo dobre napísané, väčšinou je vnútorná štruktúra jasná, a tým je učenie ľahké.
Zvyknete mať pred predstavením nejaké rituály?
Pred niektorými predstaveniami si vždy zopakujem texty. Pred muzikálmi sa vždy rozospievam v aute. Dávam si pozor na to, čo zjem, aby som nemala pred predstavením príliš plné bruško. Snažím sa ustriehnuť aj to, aby som v deň predstavenia nebola príliš unavená, lebo potom už energiu ťahám z päty, čo nemám rada. Ale nejaké špeciálne rituály nemám.
Napríklad v Mamma Mia si pred mojou sólovou pesničkou Take a chance vždy v šatni opakujem text. Vždy počkám, kým príde moja kolegyňa, ktorá tam spieva druhý hlas a kým sa ona prezlieka, tak si pieseň vo veľmi skrátenej a rýchlej verzii spolu zaspievame. Aj keď si to už v podstate nepotrebujeme opakovať, vždy to robíme, lebo je to taký náš moment, ktorý mám rada.
Máte aj nejaké prekvapenie pre ľudí? Spomínali ste že chystáte Klimaktérium 3. Chystáte ešte niečo nové?
Áno, mám prekvapenie. Nedávno vyšla do tlače naša knižka Schudni bez boja. Píšem ju spolu s Katkou Skybovou. Keď prišla korona, na sociálnych médiách som zdieľala rôzne recepty. Potom som začala robiť výzvy a zdieľala som jedálničky. Boli komplexné, plné všetkých potrebných živín, zaujímavé, pestré, zdravé, ale aj také, aby sme z nich nepriberali. Robili sme to päť rokov a teraz naše jedálničky vydáme knižne. Ide o náš pohľad na to, čo pre nás znamená varenie a stravovanie.
Keď ste boli na diskusii na FMK, spomínali ste, že by ste chodili po Slovensku zo svojho podcastu To nerieš moja. Mohli by ste to trošku rozviť?
Nemám možnosť si do štúdia pozvať všetky zaujímavé ženy. Často sú v malých mestách osobnosti, ktoré urobili veľmi veľa pre nejakú malú komunitu, ale nikto o nich nevie. Myslím si, že ženy by mali podporovať iné ženy. S Katkou Brychtovou sa nám podarilo vybudovať si podcast s dobrou počúvanosťou. Je veľa žien, ktoré si zaslúžia, aby sme ich v rámci neho vybrali na to svetlo a rozprávali sa o ich práci.
Môže to byť napríklad nejaká pani profesorka z vašej školy, ktorá pre vás organizuje zaujímavé veci, v niečom vás motivuje. Možno vás prepojila s nejakou dobročinnou organizáciou a zrazu z toho vznikol krásny projekt, no nikdy v živote sa to nikto nedozvie, lebo bulvár o tom písať nebude. Chcela by som, aby sme o takýchto akoby neviditeľných, ale veľmi mocných ženách, hovorili.
Každý takýto čin môže mať obrovský dopad na najbezbrannejších alebo krehkých ľudí, o ktorých sa možno ani nikto iný nestará. Ja chcem, aby sme týmto ženám dali kredit, aby sme rozprávali o ich činnosti a podporili ich. Či už ide o nejakú riaditeľku knižnice, učiteľku, sestričku, sociálnu sestru alebo iné. Toto chceme do našich miest priniesť.
Ako plánujete prilákať ľudí?
Možno to spojíme s nejakou atraktívnou zaujímavou osobnosťou, ktorá nám naplní sálu a kasu. Ale ak by sa našiel nejaký sponzor, ktorý by chcel projekt podporovať len preto, že sa mu páči myšlienka a našiel by na to peniažky, ja by som to veľmi rada robila aj s tým, že lístky budú zadarmo. Ale ešte stále tú podporu, zatiaľ až takú si pýtať nebudeme.
Za socializmu sme si zvykli že je strašne veľa vecí zadarmo vrátane lístkov do divadla. Ale dnes si veľmi rada kúpim lístok aj na predstavenie mojich kolegov, módnu prehliadku alebo verejnú nahrávku niečoho. Uvidíme. Keď sa to ľuďom bude páčiť a budú chcieť chodiť, tak projekt by mohol byť veľmi zmysluplný. A keď nie, nevadí, aspoň to skúsime.
