Vizuálne efekty vo filmoch sú v dnešnej dobe pre kinematografiu to, čo dakedy bola kamera –neoddeliteľná dvojka. Tie sa za posledné desaťročie dokázali zlepšiť na nepoznanie.
Vďaka nim môžeme filmami nahliadnuť do ďalekých vesmírov či snov, bez toho, aby sme mali pocit, že tam naozaj nie sme. Skvelým príkladom je Duna, Avatar 2: Way of Water či Inception, kde môžeme sledovať vynaliezavosť a starostlivosť, ktorú tvorcovia do filmu vložili. V snahe navodiť pocit skutočna sa kľúčovým hráčom stali detaily.
Duna sa s nikým nemazná
Pokiaľ sa filmu chytí režisér, ktorého knižná predloha napĺňala jeho tínedžerské dni, viete, že to bude stáť za to. Denis Villeneuve očakávania dokázal naplniť. Svedčí o tom starostlivosť a kreativita, ktorá do fabrikovania vesmírnych svetov išla.
Denis Villeneuve sa držal pravidla, že čo sa dá natočiť v reálnom prostredí, to sa v ňom točiť aj bude. Mnohé scény pozostávajú z reálnych priestorov alebo na nich stavajú. V mnohých scénach môžeme vidieť víriaci piesok. Ten na prvý pohľad môže pôsobiť umelo, avšak nie je.
Pri natáčaní tvorcovia spotrebovali okolo 18 ton piesku, ktorý sa neskôr v postprodukcii vylepšil či upravil. Rovnako tak fungovali zábery na ornithoptery, ktoré tvorili z predlohy skutočných štartujúcich či pristávajúcich helikoptér na piesku. Niekedy reálnu helikoptéru len digitálne premenili na ornithoptery.
Stavebný základ ale pochádzal z reality. Vedúci oddelenia pre VFX Paul Lambert tvrdí, že svätým grálom vizuálnych efektov je ich používanie na úpravu, rozšírenie či vylepšenie reality. A to všetko namiesto fabrikovania reality od nuly.
Buď svetlo
Ďalším dôležitým aspektom filmu je samotné svetlo. Kamera a svetlo urobia polovicu práce, a to najmä ak chceme dosiahnuť čo najreálnejší dojem. Duna túto výzvu zvládla veľmi dobre. Scéna pri napadnutí Atreidov, kde v pozadí môžeme vidieť veľký výbuch, pôsobí reálne, aj napriek tomu, že je to len efekt.
Dôvodom je svetlo. Tvorcovia si dali záležať na jeho detailoch. Pri výbuchu je svetlo tak veľké, že pokiaľ sa deje za postavami, nemáme možnosť vidieť ich tváre či iné detaily. Práve naopak – vidíme len siluety, presne ako by to vyzeralo v reálnej situácii.
Ako porovnanie YouTuber Thomas Flight použil film Black Widow, kde je svetlo pri výbuchu nereálnejšie, najmä z dôvodu, že rysy tváre Scarlett Johanson sú perfektne vidieť. To ide na úkor reality. Je to detail, no práve tie nás od fikcie posúvajú k realite.
Herci a Na’vi sú na jednej lodi
Cudzie prostredie, nový kmeň a nový spôsob života, aj takto sa cítila rodina Jakea Sullyho v pokračovaní filmu Avatar od Jamesa Camerona. Podobne na tom boli aj herci, ktorí sa takisto museli pri výrobe filmu adaptovať novým technikám a spôsobu hrania.
Hrať v motion capture oblekoch a v štúdiu, kde nevidíte, ako prostredie cudzej planéty okolo vás vyzerá. To môže byť náročné, no ešte náročnejšie je takto hrať pod vodou. Herci vo filme Avatar 2 dostali za úlohu naučiť sa pracovať so svojím dychom, tak aby dokázali hrať scény pod vodou. Svoj dych dokázali zadržať až na dlhých päť minút.
Ako uvádza webový portál IBC, natáčanie motion capture pod vodou ešte nikto pred Avatarom 2 nerobil. Práve aj kvôli tomuto sa herečke Kate Winslet, ktorá vo filme stvárnila Ronal, podarilo zadržať dych na neuveriteľných sedem minút, ako uvádza internetový portál Variety.
Na rozdiel od Avatara z roku 2009, kedy sa scény vo vode natáčali len v štúdiu za pomoci popruhov a „na suchu“, sa režisér James Cameron rozhodol, že ak chce zachytiť scény vo vode čo najdôveryhodnejšie, musí svojich hercov posúvať na hranicu. Ako sám povedal pre IBC: „Scény pod vodou vyzerajú skutočne, pretože skutočné sú.“
Okrem tohto sa podarilo systému Wētā, ktorý sa používal už na prvom filme, vylepšiť ich systém na zachytávanie pohybu tváre hercov a tým dať mimike tvárí Na’vi väčšiu hĺbku a pocit skutočna. No takisto sa zamerali aj na svetlo, tiene a renderovanie už spomínaných scén pod vodou. Z filmu sme teda mali ešte väčší pocit, akoby sme sledovali skutočný kmeň mimozemskej civilizácie, a nie len počítačovo vytvorené modré masky pre hercov.
Sny alebo realita
Film Inception je ďalším príkladom toho, ako môžu detaily film vyniesť o úroveň vyššie. Prvým príkladom je scéna, kedy sa hlavná postava Dominica Cobba, stvárnená Leonardom DiCapriom, a postava Adriane, hraná Elliotom Page, rozprávajú na terase kaviarne v Paríži. Adriane zistí, že sa nachádza v sne, a vtedy prichádza na scénu veľká explózia všade naokolo.
Pri tvorbe tejto scény sa jednotlivé objekty, ktoré lietali vzduchom, museli samostatne 3D vytvoriť a následne znásobiť, aby tvorcovia dokázali vytvoriť explóziu podobajúcu sa skutočnosti. Ako uvádza webový portál Inverse, tvorcovia strávili obrovské množstvo času zdokonaľovaním simulácií výbuchu, aby nielen zdokonalili načasovanie, ale aj samotné interakcie medzi objektami, a diváci si pri opakovanom sledovaní všimli komplexnosť scény.
Ďalšou populárnou scénou je scéna „skladajúceho sa Paríža“. Pri tvorbe sa filmový tím vybral do Paríža, kde nafotili okolo 250 000 fotiek a pomocou metódy LiDAR naskenovali budovy v meste. Jeden z vedúcich firmy DNEG, ktorá mala na starosti vizuálne efekty pre film, sa pre Inverse vyjadril: „Najzvláštnejšou výzvou bolo, že ako vyzerajú vrchy budov? V tomto smere sme sa museli spoliehať na staré fotografie a trochu tej fantázie.“
Ďalším zaujímavým detailom bola scéna v hotelovej chodbe s nulovou gravitáciou. Docieliť takýto efekt nie je jednoduché, a už vôbec nie docieliť dôveryhodný efekt stavu bez tiaže. Pre túto scénu bola chodba postavená namiesto tradičného horizontálneho filmového setu vertikálne. To umožňovalo hercom napojiť sa na laná a spúšťať, či vyťahovať ich hore a dolu. Na natáčanie teda nepotrebovali zelené plátna, len obrovskú vertikálnu chodbu a pár lán.
