O knihe Frankenstein počul každý. O jeho autorke len málokto. Napísala knihu, ktorú ľudia čítajú aj po viac ako dvesto rokoch. Aký život Mary Shelley žila, a čo predchádzalo tomu, keď sa na papieri objavili prvé slova Moderného Prometea?
Mala len devätnásť rokov, keď napísala celostvetovo známy román, ktorý bol prvým sci-fi v histórii. Od mala bol jej život popretkávaný smrťou. Prvá a najzásadnejšia bola smrť jej matky pri pôrode malej Mary. Za svoj život sa stretla so životberúcou kosou viac, ako sám hlavný hrdina jej knihy Victor Frankenstein. Ju však netríznil netvor, ale život sám.
Nakoľko bola dcérou vtedy významných ľudí, bola od narodenia predurčená na neobyčajný život. Jej otec William Godwin bol známy anglický filozof a spisovateľ. Preslávil sa jeho publikáciou Pátranie po politickej spravodlivosti. V diele tvrdil, že človek sa môže oslobodiť od obmedzení štátu a má sa rozhodovať nestranne, racionálne a podľa toho, čo najviac prospieva všeobecnému dobru.
Jej matku Mary Wollstonecraft považovali za veľmi vplyvnú bojovníčku za práva žien. Do popredia dávala snahu o sociálnu rovnosť a rovnaké možnosti na vzdelanie. Jej najznámejšie dielo Obhajoba práv ženy sa považuje za klasiku feminizmu.
Mary mala už od narodenia okolo seba veľmi vplyvných ľudí. Ako svojich rodičov, tak aj obdivovateľov, ktorý navštevovali jej otca. Napriek skorému odchodu jej matky, ktorú nemala možnosť poznať, sa snažila byť jej na blízku. Svoj voľný čas trávila pri jej hrobe na cintoríne St. Pancras v Londýne. Tam si čítala mamine diela, a tak si ju pripomínala.
Po smrti Mary Wollstonecraft sa jej otec znovu oženil. Keď si William Godwin vzal susedku Mary Jane Clairmon, jeho dcéra mala len štyri roky. Spolu s macochou získala aj nevlastných súrodencov, Jane (neskôr Clair) a Charlesa. Mary si s nevlastnou matkou nikdy nerozumela. Obe boli príliš odlišné, no je známe, že Mary Jane Clairmon žiarlila na svoju nevlastnú dcéru.
Telá na cintoríne
Mary v rodine čoraz viac odsúvali na okraj, najmä po narodení syna jej otca a macochy, Williama, v roku 1803. Nakoniec ju v roku 1812 poslali do Dundee, Škótska k priateľovi jej otca. Mary mala ísť do Škótska kvôli zdraviu, no pravým dôvodom boli neprestajné nezhody s jej macochou.
V Škótsku strávila dva roky, na ktoré spomínala s radosťou. Ako uvádza Britannica, Mary o tomto období napísala: „Boli útočiskom slobody… Pod stromami na pozemkoch nášho domu alebo na pustých svahoch neďalekých, bezlesých hôr sa zrodili a rástli moje skutočné diela – ľahké výlety mojej predstavivosti.“
Keď mala Mary šesťnásť rokov spoznala svojho budúceho manžela Percyho Bysshe Shelleyho. Percy paril medzi obdivovateľov Maryinho otca Godwina. Od druhého stretnutia v roku 1814 sa Mary a Percy pravidelne stretávali a chodili na prechádzky na cintorín St. Pancras. Percy mal dvadsaťjeden rokov a bol už ženatý s mladou Hariet, s ktorou mali spoločné dieťa a ďalšie bolo na ceste.
To však ani Mary ani Percyho nezastavilo. Svoju lásku k sebe si vyslovili pri hrobe Maryinej matky. Nezostali však len pri slovách. Svoje city spečatili spojením svojich tiel práve na spomínanom cintoríne. Mary stratila panenstvo na svojom naobľúbenejšom mieste, blízko svojej matky.
Pre mnohých môžu cintoríny pôsobiť strašidelne, zvláštne, no ako uvádza Jstor pre Mary to bol viac ako len cintorín: „Pre Mary Shelleyovú to nebolo len úložiskom hnijúcich mŕtvol, ale aj miestom poznania a spojenia: bolo to miesto, kde si čítala, aby si prehĺbila literárne vzdelanie, kde mohla byť blízko matke, a miesto, kde bola zasvätená do tajomstiev sexuality. Literárne, rodinné a telesné poznanie sa spájalo na jednom mieste.“
Mary zakrátko otehotnela a čakala s Percym dcéru Claru. Dcéra však krátko po narodení, zomrela – pokračovanie, ktoré si pre Mary smrť pripravila. Neskôr sa im narodil syn William.
V roku 1816 celú rodinu pozval stráviť leto na vile Diodati, ich spoločný priateľ, anglický básnik Lord Byron. Okrem Mary, Percyho a malého Williama pozval básnik aj Maryinu nevlastnú sestru Clair. Tá mala „ľúbostné pletky“ práve s Lordom Byronom.
Vypustenie Frankensteina do sveta
Vo vile, blízko Ženevy svojich hostí Lord Byron vyzval na spisovateľskú súťaž. Jeho hostia mali napísať hororový príbeh. Vtedy sa začal rodiť príbeh Frankensteina. Inšpiráciu Mary brala hneď z niekoľkých prameňov.
Prvú nabrala z nemeckých strašidelných poviedok Fantasmagoriana. Druhou mala byť silná predstava, ktorá ju prepadla. Vystupoval v nej študent vydesený z oživenia tela poskladaného z ľudských častí. Treťou bol sen, o jej mŕtvej dcére Clare, ktorú sa snažila oživiť. S plnou hlavou nápadov sa pustila do písania.
Po skončení leta, kedy sa zrodili prvé strany Frankensteina a návrate do Anglicka sa Mary a Percy rozhodli zosobášiť. Avšak predtým Mary zasiahla správa o samovražde jej nevlastnej sestry a aj samovražda Percyho bývalej ženy Hariet. Obe ju hlboko zasiahli a smrť Hariet si veľmi dlho vyčítala.
Po dokončení svojho príbehu uzrela kniha svetlo sveta v roku 1818 v náklade päťsto kusov. Mary ju vydala anonymne, kvôli kontroverznému obsahu. Kniha rýchlo získavala popularitu, mnohí si mysleli, že ju napísal jej manžel, kvôli predslovu, ktorý v knihe napísal. Ani ich teda nenapadlo, že by príbeh, ako tento mohla napísať žena. Mary si neskôr autorstvo svojej knihy získala späť.
V roku 1831 vydala tretiu edíciu Frankensteina, ktorá bola upravená a doplnená o text, kde hovorila o svojej inšpirácií pri písaní. Takto už nikto nemohol pochybovať o tom, kto bol skutočným autorom.
Srdce na dlani
V júni 1819 ju a Percyho zasiahla ďalšia nešťastná novina, smrť ich trojročného syna Williama. Ten zomrel na maláriu, ktorú dostal počas toho, ako boli všetci traja istý čas v Taliansku. Páru sa neskôr narodil ďalší syn, Percy Florence a ako jediný z ich detí sa dožil dospelosti.
S tragédiami ešte nekončíme. Len o tri roky neskôr prešiel na druhý svet aj samotný Percy Shelley. Mal len dvadsaťdeväť rokov, keď sa utopil na mori. Mary bola zdrvená. Za tak krátky čas bola svedkom priveľa smrti jej blízkych. Len v dvadsiatichštyroch rokoch sa stala vdovou.
Telo Percyho dala spáliť, no nie všetko plameň premenil na popol. To niečo malo byť práve Percyho srdce. Mary neváhala a manželovo srdce si vzala so sebou domov. Dôkladne ho zabalila do stránok papiera s básňami svojho manžela. Takto uchované srdce si vložila do šuplíka, v ktorom ostalo až do jej smrti.
V tomto období napísala príbehy Valperga a The last man. Postavy v knihe boli inšpirované práve jej manželom Percym Shelleym a kamarátom Lordom Byronom a jej nevlastnou sestrou Claire. Okrem písania svoj život zasvetila vydávaniu a promovaniu Percyho básni. Nechcela, aby na neho a jeho tvorbu svet zabudol.
Epilóg Mary Shelley
Mary sa dožila veku 53 rokov, 1. februára 1851 zomrela na nádor na mozgu. Človek by si možno predstavoval pompézny odchod. Mary v populárnej kultúre predsa považujú za gotickú ikonu. Nielen kvôli famóznej knihe, ale aj kuriozitám jej chovania a neobyčajným zážitkom. Aj napriek tomu zo sveta odišla, ako obyčajne neobyčajný človek. Ticho a pokojne. Chaos svojho života nechala za sebou.
Mary má na konte aj iné príbehy:
- Valperga (1823),
- The Fortunes of Perkin Warbeck (1830),
- Lodore (1835),
- Falkner (1837),
- The Last Man (1826), ktorého považovažujú za rovnako skvele spracovaný príbeh, ako Frankensteina.
Mary bola viac ako len autorka Frankensteina. Bola to žena skúšaná vlastným životom, milujúca matka a oddaná manželka. Bola to skutočná osoba, nie len meno na prebale knihy.
