Dnes by oslavoval narodeniny človek, vďaka ktorému teraz môžete čítať tento článok v takejto podobe. Ľudovít Štúr je často zobrazovaný ako idealizovaná postava slovenských dejín. Aké zaujímavosti sa ale o ňom nedostali do školských učebníc?
O jednom z najväčších Slovákov sa najskôr dozvedáme na hodinách slovenského jazyka. Vďačíme mu za to, že nehovoríme po maďarsky alebo v lepšom prípade slovakizovanou češtinou. Zdroje tohto rodáka z Uhrovca často vykresľujú idealisticky s vymenovaním všetkých jeho zásluh.
Vnímanie Štúra ako zidealizovaného hrdinu národa nemusí prameniť iba z vďaky. Slovakistka Alexandra Hudymač pripomína, že Štúr nebol pasívny pri vytváraní obrazu, aký si mali ľudia o ňom zapamätať. Jeho postava „získala postupom času v slovenskej kultúre podobu mýtu. Možno dokonca riskovať tvrdenie, že sa v slovenskej kultúre stál mýtom on sám“.
Azda najdôverihodnejší zdroj nám ponúka jeden zo štúrovcov Jozef Miloslav Hurban v štvordielnej knihe s názvom Ľudovít Štúr. Hurban ukazuje, aký bol Štúr v momentoch, keď nebol Pólom slovenského života, ale iba bratček Lajko.
Štúr ako pekný mladoň
Podľa záznamov Hurbana mal Ľudovít Štúr krásnu mužskú postavu. „Pekný, strunový, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zohrievajúci sypúcimi očami…” Daniel G. Lichard, prvý slovenský profesionálny novinár, povedal, že práve Štúrove oči prezrádzali oheň jeho ducha.
Okrem švárnej postavy mal krásne ruky i ústa, čo bolo znakom veľkých rečníkov. Rovnako aj jeho hlas bol zvonovitý a prenikavý, takže bol priamo stvorený na rečnenie a vystupovanie pred davom.
Štúrov vnútorný vzhľad bol podobne vznešený ako ten vonkajší. Bol človekom plným ideálov. „Večný mládenec s ohňami duše a srdca nekonečne dojímavými.” Ako idealista chcel vidieť svoje myšlienky uskutočnené v praxi. Nezostával preto iba pri myšlienkach, ale bol aj mužom činu. „Dary jeho boli mimoriadne, energia jeho morálna veliká, sila vôle železná,” opísal ho Hurban.
Aj národný hrdina má svoje nedostatky a slabiny
Hoci Hurban zobrazil Štúra predovšetkým v dobrom svetle, dodáva: „Ktože by bol bez chyby?” Najčastejšie spomína ako nedostatok svojho priateľa už spomínaný idealizmus, ktorý spája s nepraktickosťou. Štúrove ideály sa vraj často nezrovnávali so skutočnosťou života. Nevnímal veci také, aké boli, ale ako by mali byť. Svoje ideály chcel hneď vidieť aj uskutočnené v praxi, čo naznačuje aj mieru netrpezlivosti.
Spomína, že bol v praktickom živote neobratný a v „zemských veciach neskúsený ako dieťa”. Napriek tomu, že sa nosil elegantne, „ručník na hrdle si uviazať nevedel“. Často mu husie perá strúhali a ručník mu uväzoval jeden z jeho najlepších priateľov, napríklad Kalinčiak.
Štúrovec ďalej opisuje svojho vodcu ako mimoriadne citlivého a prirovnával ho k „Vezuvu ohňov vnútorných”. Najviac ho zraňovala zrada v národe alebo neodhodlaný charakter tých, čo mu boli povolaní slúžiť. Hurban si myslel, že práve táto vlastnosť by dostala jeho priateľa do hrobu, keby nebolo jeho nehody. „Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné…” dodáva v jednej zo svojich básní.
Štúr si najmä kvôli práci v náročnom prostredí vytvoril neobvyklé povahové črty. Veľkú opatrnosť, pretože sa bál upodozrievania a hatenia svojej práce. Pri hádkach sa snažil presvedčiť druhého o svojom názore, čo výusťovalo do narušenia vzťahov napríklad s jeho priateľom Hodžom. Iní sa zasa obávali, že by Štúr mohol upadnúť do absolutizmu a mládež by ho bez otázok nasledovala.
Štúr a láska
O kodifikátorovi slovenčiny je všeobecne známe, že vždy dal prednosť láske k národu pred láskou k žene. Hurban píše, že jeho všeobecný vzťah k ženám bol pozitívny: „(Bol) veľmi zábavný a slovansky zmýšľajúcim devám a paniam dvoril šikovne a duchaplne.“ Naopak v jeho súkromnom živote si volil celibát a svoje romantické sklony potláčal.
Hlavným dôvodom, prečo si vyberal cestu romantického asketizmu, bolo jeho presvedčenie, že „láska manželská a rodinná udúša ducha k vyšším svetom povolaného“. Svojho priateľa Hurbana sa preto snažil odhovoriť od svadby. Samotný obrad nazval pohrebom, na veselici sa správal ako „smutný juntoš“ a neskôr vo svojom úvodníku Slovenských národných novín prudko karhal piesne o láske a svadobné oslavy.
Štúr si zachoval svoju nezlomnú lásku k národu aj napriek pokušeniu. Jednou z nich bola Marie Pospíšilová, s ktorou sa zoznámil v Hradci Králové. Jeho pobyt v meste bol predĺžený kvôli zraneniu ruky z nešťastného pádu. Marii venoval niekoľko básní pod pseudonymom Boleslav Záhorský. Prostredníctvom básne sa s ňou aj definitívne rozlúčil. „On na vše světa zapomene slasti, jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!“ zaznieva v onej básni Rozžehnání.
Jeho najznámejšou láskou bola Adela Ostrolúcka. Vzdelaná a nadaná žena, ktorú doučoval slovanské jazyky. Historici sú voči charakteru ich vzťahu skeptický. Niektorí si myslia, že bol celkom vymyslený alebo ju považujú iba za jeho priateľku a obdivovateľku. Hurban v Štúrovom životopise nezmieňuje Ostrolúcku, preto o ich vzťahu zostávajú najmä dohady a romány. Práve románu Jar Adely Ostrolúcej pripisujú historici presvedčenie verejnosti, že sa medzi ňou a Štúrom vytvoril romantický vzťah.
Štúrov svetonázor
Ľudovít Štúr vyznával a snažil sa presadiť mnohé reformy demokratického charakteru. Presadzoval slobodu tlače, rovnosť pred právom v súkromnej a verejnej správe, rovné platenie daní, či rozšírenie politických práv ľudu. Napriek tomu bol „konštitucionalista celý“, podporoval monarchistické zriadenie na čele s kráľom, ktorý bol vyvolený vládnuť nad národom.
Štúrovo chápanie rovnoprávnosti sa však vzťahovalo iba na mužov, k emancipácii žien bol kritický. „Bude-li však dále v nešvaře této pokračováno, jistě ničeho jiného odtud nežli zmatku a rušení blaha domácího se nedočkáme,“ vyjadril sa Štúr v jednom so svojich článkov, kde obhajoval slovanské tradície. Aj keď sa národovec pohyboval v kruhoch, kde stretával nadané a vzdelané ženy, spoločenské nastavenie na Slovensku bolo stále konzervatívne.
V kontexte slovanskej súdržnosti Štúr vyzýval svojich nasledovníkov k láske ku všetkým slovanom. Sám ich hájil a snažil sa o ich spojenie. Vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti navrhuje ruštinu ako spoločný slovanský jazyk, keďže bola jazykom najväčšieho a samostatného panujúceho kmeňa. Maďari ho obviňovali z toho, že „s Rusom drží“.
Vzhliadanie k Rusku v tomto období nebolo ničím výnimočným. Rusko predstavovalo veľkého slovanského brata, ktorý narozdiel od iným utláčaných slovanských národov, mal svoju samostatnosť. Štúrovci však slepo nezhliadali k Rusku, ale dokázali ho aj kritizovať. Hurban videl potenciál Ruska v kultúrnom a mravnom obrodení, ale vzdychal nad jeho neschopnosťou naplniť túto úlohu.
Rodák z Uhrovca aktívne bojoval aj proti pálenkárstvu, teda proti alkoholizmu. „My boli zaryli sa do zdvíhania národa z jeho pádu pálenčeného.“ Spoločne s ostatnými štúrovcami vstupovali do spolkov miernosti a sám Štúr založil jeden v Bratislave. Videli v alkohole, najmä v pálenke, nepriateľa, ktorý bol čiastočne zodpovedný za úpadok národa.
