Lukáš Fabian z kapely RozpoR pre Aetter.sk otvorene rozprával o boji proti extrémizmu a zaspomínal si na to, čo kedysi znamenalo byť punkáčom.
Aké boli začiatky RozpoRu?
Môžem teda hovoriť za nášho gitaristu, lebo on je jediný pôvodný člen kapely, ktorá vznikla v roku 1999. Samotný RozpoR vznikol ako reakcia na absenciu kapiel podobného razenia. Dovtedy isté skupiny ľudí bežne napádali punkové koncerty alebo boli na ulici. Rozpor sa chcel trošku vymedziť, že začali spievať o týchto problémoch. V textoch ľudí vyše nabádali aby si dávali pozor, aby cvičili, aby neboli len oni tými terčami násilia, ale vedeli sa aj brániť. A keďže dovtedy takéto kapely neboli, respektíve nikto nič takéto nespieval, alebo ak spieval len také tie staré ohraté frázy. Čiže takto to podľa mňa vzniklo v tej dobe, lebo vtedy bolo toho násilia na uliciach podľa mňa viac ako je teraz.
Stále sa to deje?
Dnes ani tak moc nie. Aj keď je pravda, že dneska tým, že sú médiá oveľa viac dostupné ako kedysi a keď sa stane nejaká bitka na ulici, tak o tom všetci hneď vedia. Kedysi ich bolo za deň možno desať, dnes ich je desať za rok. Ja nehovorím, že to vymizlo, stále sa dejú zlé veci, ale je toho oveľa menej. A hlavne kedysi sa tie veci ani nejak neriešili. To ťa zmlátili, mohol si mať trvalé následky a nič sa nejako extra nevyriešilo. Ty si len ponesieš bremeno toho zranenia až do konca života a tí ľudia väčšinou odišli. Ak sa niečo vyriešilo, tak nejakými podmienkami alebo inými vecami. A teraz sa to rieši aj trošku viac.
Ako vznikol nápad robiť koncerty v osadách?
Vznikol v rámci toho, keď sme boli v utečeneckom tábore vo Viedni a nejak cestou naspäť nás tak trklo, že keď tam hráme pre utečencov, tak by sme mohli urobiť niečo také na Slovensku. Na Slovensku máme normalizované skupiny Rómov, ktorý žijú v osadách v dosť zlých podmienkach, podobne ako utečenci v utečeneckých táboroch a môžeme zahrať aj tam, a upozorniť aj na podobnú problematiku u nás, nielen v Európe.
Malo to úspech?
Ja si myslím, že hej. Za prvé, že nikdy sme sa nestavali do role riešenia problému, len nás aj tak trochu baví objavovať neznáme veci. V kluboch hrávame pravidelne, ale v osadách nie. A tí ľudia tiež majú nárok na to zažiť si nejakú kultúru. I keď naša hudba možno nie je úplne pre nich, ale prečo nie? Však môže sa im páčiť aj nemusí. Preto sme sa dali dokopy s jednou našou kamarátkou Inge Doležalovou, ktorá sa dlhodobo venuje problematike týchto osád a povedzme, že cez ňu sme si vybavili koncerty v jednotlivých osadách, ktoré už potom vybrala ona.
Ako by si zhodnotil reakcie obyvateľov osád?
Boli väčšinou pozitívne, stretli sme sa aj s negatívnymi, to je jasné, ale po koncerte sa pretrhli do pozitívnych. Pamätám si, že raz sme si rozložili aparatúru pred domom jednej takej pani a ona najskôr nadávala, že tam bude hluk a neviem čo. Tak sme jej to nejak vyhovorili, že pol hodinu zahráme a potom bude kľud, čo nám povolila. Potom po koncerte sa s nami aj fotila a bola celá usmiata. Vravela, že to bolo perfektné.
Väčšinou sa stretávame s pozitívnymi reakciami, lebo tie koncerty sú pre celú komunitu tej osady takým žúrom. Pre nich to je hlavne spestrenie takého každodenného dňa kedy sa viac-menej nič nedeje, lebo tam nikto nechodí. S Paci Pac to bolo zase lepšie v tom, že deti si mohli užiť taký svoj koncert, ktorý sme následne my okorenili. Je to netradičné, ale vďačné publikum.
Ako si získal svoj morálny kompas?
Postupom života. Ja som bol vždy taký dosť morálne zasadený človek, odkedy som si začal uvedomovať, že určitá časť ľudí je zlá. Keď som bol menší, tak som to hlavne videl v tých ľuďoch. Že keď som išiel po ulici a mal som nášivku tak som za to dostal. A hneď som si povedal okej. A tiež som dával pozor na dejepise (smiech).
Ale aj keď sme sa o tom učili v škole, tak mi to nejak automaticky doplo, že nie je možné, aby doteraz nejaký normálni ľudia uznávali takúto ideológiu. A z tohto to potom tak automaticky vyplynulo. Aj pri tom postoji pri Ukrajine, kde vlastne 24. februára som nerozmýšľal, že preboha, a kto je ten zlý, ale vedel som to hneď. A tým, že si cítim slobodu a aj demokraciu, tak to bola pre mňa úplne jasná vec, že na ktorej strane som.
Upozorňuje sa stále dobre na extrémizmus v hudbe?
Asi hej. Aj ako sa tomu celkom správne nazýva nová punková vlna, tak už to nie je len o tých riffoch, gitarách a bubnoch, ale je tam viacej rapu, miestami to ide do elektroniky alebo skôr tej alternatívnejšej hudby. Tak si myslím, že áno, majú texty proti nim aj na sociálno-kritické témy. Myslím si, že to je dobré. Im chodia aj stovky ľudí na koncerty, čiže sa to viacej dáva do podvedomia. A to je super.
Postrehol si extrémizmus v umení?
Pomimo hudby ani nie. Nemyslím si, že som niekde inde postrehol propagáciu extrémnej pravice alebo niečoho podobného. Takí ľudia umeniu až tak neholdujú alebo sú úplne vymletí, že tomu ani nerozumejú.
Ako si sa dostal k hudbe?
Asi tak prirodzene. Môj tatko hrával na bubny, dedko na trúbku a ujo na gitaru. Od neho mám aj prvú gitaru. Boli sme aj taká muzikantská rodina. Niekto má talent na kreslenie a ja na hudbu.
Bolo byť punkáčom o život?
Bolo. Vtedy si človek po ceste na punkový koncert plánoval predom únikové trasy. Jednu pred koncertom a druhú po koncerte. Isté skupiny vtedy len tak bezdôvodne, priam pudovo čakali na ľudí. Čakali za rohom nejakého klubu, tam si chytili nejakú skupinku a tak. Teraz sa to už takmer vôbec nestáva. Tak toto bolo o život. My sme boli len decká, čo vedeli že sa musia brániť, ak sa chcú zabaviť. Teraz riešiš len, že kam ideš a s kým. Vtedy sme riešili ešte aj ako prežijeme.
Prečo bolo tyršovo nábrežie nebezpečné?
Tam bola kedysi krčma Propeler kde sa stretávala mládež. Tieto isté skupiny hlavne útočili v sade Janka Kráľa, poprípade chodili ešte do ďalšej krčmy. Bola to vcelku bojová zóna. Ja som tam chodil často na bicykli, aj keď som odtiaľ býval pomerne ďaleko. Ale bolo to bezpečnejšie ako čakať na zastávke. Dnes to je určite bezpečnejšie ako pred tými dvadsiatimi rokmi. Príde mi, že dnes sú tieto skupiny akčnejšie na sociálnych sieťach ako v reálnom živote.
Ako si sa dostal k práci barbera?
Pracoval som ako predajca v jednom obchode s hudobninami. Tam som vyhorel. Nepohodli sme sa s vedením a tak ďalej, a potreboval som zmenu v živote. Potom som poškuľoval po niečom inom. Opýtal som sa chalanov v barber shope, kam som sa chodil strihávať, či by nemali voľné miesto. S jedným, s ktorým sme sa tak viac poznali som išiel na pivo, aby som vedel, že o čo ide. Dovtedy som si bradu upravoval aj sám doma a keď som si s ňou nevedel rady alebo som ju chcel mať krajšiu, tak som išiel k nim. Čiže som k tomu remeslu nemal ďaleko i keď som nožnice nikdy v ruke nedržal. Tak som šiel na také školenie a odvtedy strihám. Doteraz pracujem v tom kolektíve a ide to.
