Dnes pomerne neznámy skladateľ, textár, motorkár a rocker. Toto je priblíženie sveta gitarového génia Vadima Bušovského.
Kde vznikla tvoja láska k hudbe?
Bol to mamin klavír. Mal som asi päť rokov a moja mama hrala na klavír, ktorý sme mali doma. A ten mal prekrásny zvuk. On bol osadený tak, že ja som sa zmestil medzi klavír a stenu. Tam som tak pekne zapadol aby som si mohol priložiť ucho na ozvučnicu a keď mama hrala, tak mi to tak krásne znelo. Čiže to bol taký prvotný moment. V našej rodine to fungovalo tak, že ako deti sme si namiesto rádií spievali. Spievali sme si najmä ľudové pesničky, čiže aj toto bol taký moment. Môj otec hral amatérsky na gitaru, také tie piesne od ohňa, plné Novákov a Michalov Tučných. Niekde okolo dvanásteho roku môjho života som objavil Beatles a tam to začalo. Ja som proste potreboval byť rocková hviezda.
A tým, ako som spomínal že otec mal gitaru, bola to taká bulharská španielka, tak sa mi ten nástroj zapáčil. Pomedzi to som chodil aj na ľudovú školu umenia na klavír. Ale ako správnemu rockerovi tej doby sa mi nechcelo chodiť na teóriu a prezúvať sa. Čiže som sa na to vykašlal, dostal som ešte spoza klavír asi dve facky od mami, lebo som niečo flákal. Tým skončila moja klavírová éra, čo do dnešného dňa ľutujem. Pamätám si aj ako nás prišla navštíviť učiteľka zo ZUŠky aby som neodchádzal, lebo som bol vraj extrémne talentovaný. Nechápem čo tým myslela, lebo ja som úplne bežne talentovaný.
Ale tak úplne ma to zdraplo až po tom dvanástom roku života, keď som sa začal s chalanmi flákať po čundroch a kade tade. Tam som videl, že vedia hrať na gitarách tie pekné pesničky čo hrával aj otec. A potom klasika. Prišla stredná a už som potreboval mať kapely a elektrické gitary a všetko. Hľadal som si aj hudobného učiteľa, ktorého som si aj našiel. Mal som asi 19, čo je strašne neskoro, čo som začal naozaj cvičiť pod dohľadom profesionála. Vtedy ma môj kamarát, výrobca gitár, Vlado Velecký zoznámil s mojim učiteľom. S vynikajúcim gitaristom Igorom Jančárom.
On hral na štýl Johna McLaughlina, čiže bol akustický gitarista. V tej dobe hral také paľby, čo sa v tej dobe nedali naučiť. A on ma učil pod jednou dohodou. Bude ma učiť presne štyri roky, on mal svoje filozofie a jasné nastavenia. Za tie štyri roky môžem prísť trikrát nepripravený inak letím aj s dverami. Ďalšia podmienka bola, že ak sa mi to podarí doštudovať, tak niekomu talentovanému vrátim jeho dar voči mne, lebo ja som uňho študoval zadarmo. On mi potom podal ruku, povedal vitaj kolega a začala sa táto púť. Samozrejme, fér chlapská dohoda podanie ruky je proste zmluva.
Následne si ma našiel človek, ktorý veľmi chcel hrať na gitare a ja som mu ponúkol tie isté podmienky, tá istá tvrdosť ako som vyšiel z tej školy. Dnes to je úplne inak, lebo keby sa tak dneska správam ako tomu hovoril Igor „studený tibetský odchov”, že sa len blbo pozrieš a letíš, tak by mi to úplne neprešlo. Ale nebola to sranda. A tak som svoj dlh vrátil aj ja.
A čo čert nechcel, v tej dobe sme veľmi veľa hrali. To bolo cez 250 koncertov ročne po asi štyri roky vkuse, čo sa neskôr zmiernilo a potom tie koncerty ubúdali. Ale tým, že nás ľudia videli, ako hrám na tú gitaru a nebola nejaká možnosť internetu, tak ma oslovovali. A stalo sa to, čo sa malo a okolo roku 2004 som mal cez 30 žiakov. To som išiel nonstop a vravel som si, že toho už je dosť. Tak som sa tomu začal venovať na plné pecky a do toho hranie a osobný život, až som nestíhal.
Tvoje kapely sú pomerne neznáme, prečo si myslíš, že to tak je?
Tak to už neviem úplne celkom presne zadefinovať, čo sa vlastne deje, pretože Dorian Gray existuje od roku 1992 a mali sme teda našliapnuté velice krásne. Ešte ako mladí fakt, že živočíši. Bola tam muzika, bol tam imidž, bola tam prax. My sme hrali neskutočne veľa koncertov a aj si myslím, že sme hrali veľmi dobre. Také malé, skôr teda obrovské satisfakcie by som povedal boli, keď sme hrali s kapelou Sweet, predskakovali sme Jetrotall, Guns N’ Roses, Olympicu, Mišíkovi, spolupracoval som aj s Michalom Pavlíčkom. Čiže neviem, kde sa stala chyba. Trošku to tak pripisujem, že vtedy nebolo rock’n rollové obdobie na Slovensku. V Čechách to bolo inak. Tým, že sme slovenská kapela a ja spievam texty typu pravda, život a všetky tieto témy, tak ich ľudia zrejme nechcú až tak úplne počúvať.
Lebo je to skôr taká revolta, taký proces, že spievaj o osobných pravdách. Nemáme vzdušné texty o láske ani nič čo je také ľúbezlivé. Čiže po tej komerčnej stránke sme to výrazne podcenili, lebo sme chceli byť klasický nazúrení rockeri. Do dnešného dňa sa zmenilo len to, že máme šedivé papule a niektorí aj plešaté hlavy. Ale asi to bude tým, že sme nešli do toho mainstreamu. Ale mojim cieľom a aj cieľom mojich parťákov bolo vždy prejsť okolo zrkadla tak, aby som ho nemusel opľuť. Lebo byť sám sebou je určitý druh slobody a rovnosti pred sebou.
V roku 2008 som dostal ponuku, nebudem úplne menovať aby som nespôsobil nejaké zbytočné tajfúny, ale bola to ponuka ktorá sa v zásade, ak chcem byť slávny a všetko toto, neodmieta. Ale jednoducho som to nedokázal. Dostal som tri pesničky, že z tohto urob hudbu, toto sú moje texty a pôjde to všetko po tej línii prvej ligy a nedokázal som to. Vždy som chcel byť sám sebou na čom som pracoval aj po gitarovej stránke, a to je aj počuť. To, či to je dobré alebo zlé nechávam na ľuďoch. Po technickej stránke to nie je zlé, po vedomostnej tiež nie, po pocitovej ups. S tým som sa narodil, ako každý človek, tak aj ja o sebe pochybujem, a to je aj môj spôsob.
Videl som, že si aj vášnivý motorkár, je to pravda?
Ja milujem motorky. To je jedna k jednej s gitarou. Motorky, dlhé vlasy a gitara bolo presne to, keď mi moja mama dala tú otázku typu, že synu môj čo z teba bude. Ja som vtedy, keď sme boli tí lotri pubertiaci povedal, že gitarista a motorkár. Bohovsky sa smiala. Dneska sa už nesmeje. Dnes mi hovorí, že dávaj si prosím ťa pozor. Od trinásteho roku som im prepadol, užil som si aj toho dobrého aj toho najkrutejšieho, kedy už iný človek na motorku nesadne. Ale stále som motorkár a nedokážem zosadnúť.
Posledný album vyšiel v roku 2013, plánuje sa niečo nové?
Dorian Gray je zrodený pod takou prapodivnou hviezdou. Dá sa povedať že som jediný zakladajúci člen v súčasnosti. Vždy to bolo o tom, že niekto odišiel a potom sa chvíľu stálo, stagnovalo, ja som hral v kapele Vadim od Blavy, potom ma zlomili chalani z Gangu, čiže mal som hudobne čo robiť. Nezanevrel som ani na Dorian, ale v počte jeden potažmo dva sa to robí ťažko. Čiže vždy som musel doplniť rady ľudí a myslím si, že dneska mám tú najstabilnejšiu formáciu. A človek sa potom ani nedonúti urobiť ďalšiu platňu. To príde samo.
Zopár nahrávok je hotových na pripravovanú dosku. Pevne verím, že sa nám to do roka podarí, lebo ja chcem a zase mám aj čo povedať. Ale do toho zase aj rodinný život, všetci máme rodiny a nájsť si ten čas. To nie je o tom len prísť na skúšku, ale tvoriť. Byť fyzicky aj psychicky v pohode, aby sa nezívalo a na druhý deň sa hlavne nezabudlo čo sa robilo. To nie je v dnešnej dobe len tak jednoduché. Jeden mi vyšiel s klipom v 21. roku s názvom Súboj. A to bola taká lastovička, ako by mohol tento album vyzerať. Ďalší kúsok je už štúdiovo nahratý len ešte nie je dospievaný. To je úplne stará pieseň, čo zložil bývalý basák Atti Béreš. To je asi najväčšia hymna Dorianu.
Ďalšie tri veci sú nahraté ako demáče. Tam už len stačí, aby sa to Vadim naučil spievať, lebo o mne je známe, že ja si hrám tie svoje patafyziky a popri tom sa snažím niečo zaspievať. Čiže teraz to stojí na mne. A ak si tam nepovymýšľame pasáže, ktoré vyžadujú nejaký sebavedomí tréning, lebo to nám čas od času hrabne a rozhodneme sa to osoliť nejakým artom alebo fusionom. Ale to už potom nie je úplne taká pesnička. Teraz, 6. decembra nám s kapelou Mystery končí také naše jesenné turničko v Randaly a medzitým sme sa dohodli, že začneme tvrdo makať na tej doske a jarnom turné.
Aký je tvoj najzaujímavejší zážitok z koncertu?
Tak to musíme ísť v nejakej rovine normálnosti, lebo to je velice tenký ľad. Keď sme ešte boli strašne mladí a hrali sa na tie rockové hviezdy. Bohovský zážitok bol, čo sa vtedy na nás aj brutálne nahneval spevák tej doby Rastík Šulc. Po koncerte sme sa tak strašne sťali a pofajčili si tie smiešne veci, že sme mali hovadzkú chuť sa hrať na Led Zeppelin a vyhodiť televízor z okna. To nám ale nebolo umožnené, lebo keď sme už niesli s bubenníkom ten televízor, tak tam stál spevák a vyhrážal sa nám odchodom z kapely.
Čiže nás nenapadlo nič lepšie len vyliezť na strechu, lebo sme bývali na nejakej chate na východe. S bubenníkom sme po tej streche vyliezli hore, a ja kukám, že sme takých 15 metrov nad zemou. A kto teraz lezie dole? Tak sa nám to našťastie nejako podarilo a potom už len také tie srandičky. Tak toto bol taký priblblý zážitok alebo to, keď nás odviezli policajti z pódia nejako v roku 96., lebo sme požili veľa alkoholu a tam kde sme bývali sme sa hrali na Guns’n Roses alebo niečo a celkom sme ten objekt zbúrali. Bolo na nás podané trestné oznámenie a aj sme si to zlízli na policajnom oddelení v Banskej Bystrici. Vtedy prišiel aj prokurátor.
Takže boli všelijaké zážitky. Zažili sme aj to, čo kapely z kníh, len sme zabudli, že nie sme tak bohatí a slávni, aby sme z toho vykorčuľovali okamžite a bez nejakých ďalších následkov. Boli sme somári. Vyvádzali sme všelijaké veci, furt sme mali nejakého točenia sa s policajtami. Aj v Banskej Bystrici nás obkľúčili mestskí policajti za to, že sme močili do kvetináčov na námestí.
A Atti, bývalý basák, ten sa tak prikradol k tomu mestskému policajtovi, zozadu mu vytiahol zbraň a sa ho spýtal, že či ho týmto akože chce zastreliť. A hneď nás nahádzali na autá. Takýchto vecí sme zažili veľa, čo snáď zažili všetky kapely. Viem si vybaviť len na somariny, na ktoré keď sa pozerám pohľadom dospelého chlapa, tak si len vravím, aké sme to mali šťastie. Že sme to všetko prežili bez nejakej väčšej ujmy na zdraví.
Ako vznikla kapela The Brothers?
To sa asi tiahne do roku 98., že na to aby sme mohli hrať a živiť sa hudbou a nebyť závislí na štandardnom zamestnaní, tak sme hrali cover verzie najväčších muzikantov. Bolo to prepletené aj vlastnou tvorbou. A keďže nie som spevák, čo by uspieval spevákov ako Robert Plant, Lenny Kravitz alebo David Coverdale, tak túto rolu prijal vynikajúci spevák, gitarista, basgitarista a člen kapely Mystery Rastík Šulc. Spolu válčime na tejto úrovni od konca 90. rokov. Voláme to krčmová kapela, hráme proste kaleráby, čo sú tie najväčšie rockové hity od Claptona cez Beatles a Pink Floyd a tak ďalej. Tie hráme akusticky.
Tiež sa z toho tešíme lebo nás to ako muzikantov živý a tiež to nie je tvorba, ktorá by vznikla z našich pocitov. Občas to zachádza až do koncertných rozmerov. To nám robí veľkú radosť v živote a stále je z nás cítiť to, že sme nezostarli. Okrem toho, že sme veľmi dobrý kamoši, tak je to pre nás radosť a veľký sviatok, keď si ideme zahrať a furt nás to baví. Je to super.
My sme s týmto konceptom tak polo začali v tých 90. rokoch. To sme si povedali, že budeme chodiť dvaja, niekedy traja. To s nami chodil vynikajúci saxofonista Matej Glimo. Vtedy si museli všetci držať gate, keď ten chalan začal hrať. To bolo niečo neskutočné. A takto sme sa po tých, kluboch, puboch a ja neviem čom všetkom chodili až kým sa s tým neroztrhlo vreco. To prišli mladší, my sme im boli vzor, čo som aspoň ja tak vnímal. Ale v tom pôvodnom znení s titulkami zostala naša kapela, Brontosauri, a ešte možno zopár takýchto zoskupení. Občas to robí Marián Greksa s Henrym Tóthom inak hrajú elektricky. Čiže je tu toho, ale my sme tomu podľa mňa udali taký krok, že sa to dá.
