Poznáte to, melanchólia víri vzduchom a vy sa jej poddáte. Slúchadlá sedia vedľa vás a vy neodoláte a umocníte ju playlistom s názvom „sad days”. Zrazu sa zamyslíte prečo máte chuť počúvať smutné pesničky, keď ste už aj tak smutní?
Smutná hudba ako obľúbenec
Podľa štúdie van den Tol (2016) ľudia najčastejšie vyhľadávajú smutnú hudbu v situáciách, ako sú strata blízkej osoby, pocity osamelosti alebo potreba byť pochopení. Zároveň ju často počúvame aj pri bežných činnostiach, ako je cestovanie alebo čítanie, pretože pomalé tempo a tiché prostredie vytvárajú vhodné podmienky na precítenie hudby.
Napriek tomu, že smutná hudba môže krátkodobo zvýšiť pocit smútku, ponúka aj niekoľko psychologických výhod, ktorými sú: validácia emócií, útecha a pochopenie, emočná katarzia.
Validácia emócií umožňuje prijať smútok, čo je prvý krok k jeho zvládnutiu. Ako výskum hovorí: „Počúvanie smutnej hudby môže byť obzvlášť užitočné ako prostriedok na identifikáciu, vyjadrenie, potvrdenie a uvoľnenie pocitov smútku.“
Útecha a pochopenie vzniká práve kvôli textom, vďaka ktorým sa cítime tak, že v pocite smútku nie sme sami. Emočná katarzia nastáva vtedy, keď nám hudba pomôže zintenzívniť pocit smútku, čo môže viesť až k plaču. To môže pôsobiť ako očistný zážitok, ktorý pomáha uvoľniť nahromadené emócie.
Hra na vedcov
Teraz sa pozrime na fyziologickú stránku veci. Pri počúvaní smutnej hudby sa v mozgu aktivuje limbický systém, konkrétne amygdala, hippokampus, parahipokampálny závit, putamen a claustrum. Tieto oblasti sú známe svojou účasťou na spracovaní smútku, emocionálnych spomienok a senzorickej integrácie.
Ak neviete čo je senzorická integrácia, nezúfajte, hneď vás dostaneme do obrazu. Senzorická integrácia je neurologický proces, pri ktorom mozog spracováva a organizuje informácie zo zmyslov (zrak, sluch, hmat, pohyb atď.), aby na ne vedel vhodne reagovať.
Okrem týchto oblastí mozgu sa aktivujú aj jazykové oblasti, ako je Brocova oblasť a sluchová kôra, ktoré sa podieľajú na spracovaní významu textu piesne. No taktiež aj mediálny frontálny závit, ktorý je spojený s introspektívnym spracovaním emócií a osobnou reflexiou. Je toho dosť, no čo iné sa od mozgu dá očakávať.
Výskum Brattico et al. (2011) ukázal, že najintenzívnejšie reakcie vyvoláva smutná hudba s textom. Tá totiž aktivuje všetky vyššie povedané oblasti mozgu. No prečo to tak je? Smutná hudba s textom pre náš mozog slúži ako emocionálny zosilňovač, ktorý zintenzívňuje spracovanie negatívnych emócií.
Toto potvrdzuje aj fakt, že smutná hudba vyvolá znova ďalšiu aktivitu v mozgu, tento raz v tzv. Default mode network. To je sieť mozgových oblastí, ktoré sú aktívne, keď sa nesústredíme na vonkajší svet (pri snívaní, spomínaní, sebareflexii). Vtedy sa aktivujú oblasti, ktoré majú na starosti empatiu (temporoparietálna funkcia), spracovanie našich vlastných spomienok (zadný cingulárny kortex), či hodnotenie či sa vám niečo páči (mediálny prefrontálny kortex).
Po praxi je každý generál
Teraz jednoduchšie. V praxi to vyzerá asi takto: Pustíte si Yellow od Coldplay a… bum, mozog sa rozbehne na plné obrátky. Hippokampus nabehne na scénu, a do tváre vtlačí spomienku s názvom „Rozchod 2021“. Hneď na to sa pridá parahipokampálny gyrus, ktorý naservíruje zbytočné detaily: aká bola farba stien v izbe, čo ste mali oblečené a podobne.
Mediálny prefrontálny kortex spolu so zadným cingulárnym kortexom dodajú emocionálny komentár typu: „Bože, to bolo hrozné, no aspoň to mám už za sebou.“ Nakoniec na scénu prichádza amygdala. Tá pustí emóciu ako smútok, nostalgiu alebo dokonca pár symbolických sĺz.
A tak sa z nevinnej pesničky stane malý film, režírovaný tvojím vlastným mozgom. Kto potrebuje Netflix, keď máte Coldplay a centrálny nervový systém?
