Pavol Ondriš, frontman kapely Nekultúra, pre Aetter.sk rozprával o ceste svojho hudobného protestu a hľadaní hraníc medzi umením a životom.
Počas celých desiatich albumov bol na čele Nekultúry. Vytvoril hity ako Márna snaha, Superstar alebo Koňský naviják. Ako tvorí dnes, čo si vo svojej kariére najviac váži, čo ľutuje a chystajú niečo nové? Odpovede na tieto otázky sa dozviete v rozhovore s Pavlom Ondrišom – frontmanom legendárnej slovenskej punkovej kapely Nekultúra.
Ako by si opísal tvorbu Nekultúry?
Vznikla tak, že sme najskôr mali čisto punkovú skupinu. Volala sa Masová onania, čo je predchodca Nekultúry. Potom sa zmenil názov, ľudia a začali sme to robiť voľnejšie. Tvorbu a texty by som popísal ako odraz doby. Tiež to bol často odraz takých „šenkových“ rečí, niečo, ako hrá Iron Maiden, taký „koňometal“, niečo hurónske.
Texty sú jednoduché, často stačilo jedno slovo, citát a potom sa zvyšok už nejako rozvinul. Snažil som sa tam aj prepašovať rôzne múdrosti a pár textov je zaujímavejších, ale neuchytilo sa to.
Čo bol podnet k vytvoreniu kapely?
Prvým podnetom bolo to, že podľa mňa v Hlohovci bolo hlavne vážne hudobné prostredie. Chýbalo mi niečo vzdušné na štýl „nič neriešiť a hlavne sa zabaviť“. Už pred Nekultúrou som mal rôzne texty. Prvá pesnička, ktorú som zložil, sa volala podľa relácie Na slovensku je to tak. Išlo o vtedajšiu politickú reláciu. Neviem, možno sa mýlim, ale takýchto textov je dosť. Písal som aj ako malý, keď som mal asi 15 rokov. Ovplyvnilo ma veľa kapiel.
Videl som, že sa vám menil bubeník.
Áno a basák sa musel uchopiť bicích, lebo sme nezohnali bubenníka. Taká obeť naňho pripadla. Ale on už s nami predtým čo-to na bicích odohral, lebo je pôvodne gitarista. Multiinštrumentálny hráč (smiech). Ľuboš už momentálne s nami nehráva a hrá s nami mladší brat zosnulého basáka. Je to zatiaľ také provizórne. Ale som za to rád, lebo to funguje.
Dokopy ste vydali desať albumov. Ako sa menil prístup ku tvorbe?
Nijak. Toto sa nemenilo nikdy. Možno to vyznie strojovo, ale ja hudbu netvorím vôbec. Hrávam si doma, ale nie tak, že by som stále vymýšľal nové texty. Musím dostať popud, také svoje hudobné obdobie. Možno to je chyba, ale je to tak. Stačí mi jedna pesnička okolo ktorej spravím celý album a za nejaký mesiac sa to nahrá. Je to také pudové.
Mám to nastavené tak, že to je punk a nech sa tam rieši čo najmenej vecí. Ak nad nejakým textom rozmýšľam viac ako päť minút, tak ho chytím a zahodím. Chcem, aby to bolo pohodové, dobre to znelo a nech slová dobré zapasujú. Nazval by som to takým punkom z rukáva. Baví ma poézia, ale vadí mi keď sa do textov tlačí na silu. To ju kazí.
Čo si za svoju kariéru najviac ceníš?
Asi to, že ma títo hlohovskí muzikanti zobrali. Lebo väčšina sa mi posmievala, že sme strúhači „uharkov“, kapusty, a že to berieme len tak. Oni to totiž brali veľmi vážne. Že nevieme hrať a tak. Ja som si ale ako gitarista nikdy nepovedal, že to neviem, hral som aj v iných kapelách, iné žánre.
Cením si to uznanie ľudí, ktorých sme mali za vzory, že hudobne dobre hráme. Aj to, že si ľudia s nami spievajú naše pesničky. Hrozne to poteší, že keď prídeme hrať aj do Modrej opice v Prahe, tak tí ľudia si to s nami užívajú a bavia sa. Je to paráda.
Bolo niečo, pri čom bol problém vystúpiť?
Väčšinou keď sa mi zasekne huba. Vtedy poviem len názov pesničky a ideme jednu za druhou, len to tak odvalíme. Keď stratím možnosť niečo povedať. Ale vždy sa tešíme na stage. I keď nie vždy máme najideálnejšie podmienky, ale to už je ten údel neprivilegovaných žánrov. Len jedna bedňa na spev, úplne mizerný zvuk, pivnica. Vtedy si povieme že uf, tak poďme do toho. Jak to je, tak to je. Podmienky si v undergroundovej scéne nemôžeme vyberať.
Je niečo, čo ľutuješ?
Veľa ľudí tým textom nerozumie. Neviem, či to je kvôli môjmu spôsobu vyjadrovania, ale často mi až po bližšom spoznaní povedali, že až teraz pochopili o čom vlastne spievam. Nechcem hovoriť, že ľudia sú povrchní, ale myslím si, že tam nejaký skrytý význam musí byť. Mohol by som byť aj priamočiarejší, ale to by nebolo ono.
Pred pár rokmi ste ohlásili koniec Nekultúry. Čo sa vlastne stalo?
Vyhorel som. Často som býval znechutený touto scénou. V punku je kopec dezolátov, fašistických názorov a týchto sračiek. Tak, ako spoločnosť, aj punková scéna je rozdelená. Hardcorová si niečo takéto medzi seba nepúšťa. A my sme niekde medzi. Známe kapely sú ponorené v dezinformáciách. Tým, že som hlbšie v scéne, rozumiem tomu, ako to funguje.
Basák je ľavičák a gitarista pravičák. Myslím, že to tak mali aj Ramones v 70. rokoch, čiže to asi nie je nič nové. Znechucovalo ma to natoľko, že som chcel zrušiť kapelu. Do umenia, ani do hudby, by nemal patriť žiadny rasizmus alebo antisemitizmus. Nie že by som ja určoval, čo tam patrí alebo nepatrí. Ale myslím si, že je to škoda, keď je v hudbe rasizmus, fašizmus, xenofóbia a tak. Nie som s tým stotožnený. Nech nás kľudne škatuľkujú ako slniečkársky punk, ja som zásadne na strane liberalizmu.
Popri hudbe fotíš a vyrábaš veci z kože. Ako sa ti darí?
Tento rok je najhorší, čo som zažil. Fotil som jednu stužkovú, nejakú oslavu… To isté platí pri mojich výrobkoch. Vždy som to mal len cez Instagram a Facebook. Asi je to spôsobené aj cenou potravín, alebo aj tým, že som sa odfotil s prezidentkou Čaputovou, dal to na Facebook a nečakal som, že to bude mať taký dopad. Písali mi aj kamaráti, čo podnikajú, že to nemôžem. Červení nekúpia od modrého nič a ani modrí od červeného. Možno som si tým zavaril.
Mám len malú zaprdenú dielňu a inak nič. Jedna fotka mi zmenila život. Všimol som si, že mi chodili polovýhražné maily, že: to nemyslíš vážne, od teba už nič nekúpim. Dokonca mi písali, že prídu ku mne domov, aby mi vysvetlili, ako to je. Takéto haluze mi začali chodiť od ľudí, ktorých poznám ale aj nepoznám.
Žil som v naivite, vo svojom svete, kde som často ponorený len v hudbe. Berie mi všetok môj čas. Ale väčšina reakcií bola pozitívna. Najviac ma pobavila správa, že peniaze a sláva mi zatemnili mozog. Pritom len rozmýšľam, že kde vezmem peniaze na novú spojku. Škoda, že to tak nie je. Ale mohlo by.
Chystá sa niečo nové?
Mám doma asi päť-šesť nových pesničiek, lebo som zase dostal to svoje obdobie. Ale tým, že nastali personálne zmeny, celé sa to zastavilo. Asi nebudeme robiť nič. Teraz len uvidíme, čo sa s kapelou bude diať. Veľmi by som si želal, aby zostava ostala takto, lebo to funguje perfektne. Možno okrešeme koncerty, nech netrápime basáka, a uvidíme. Dúfam, že sa mu neznechutia bicie. Beriem to už tak, že čo bude, to bude. Nechcem tlačiť na pílu.
Aký je príbeh za vašim prvým klipom?
Mali sme dohodnutý klip. Točil nám ho Jopo a nastali nejaké machinácie s prachmi. Maňo zaplatil a ten klip mal byť premietaný v Deke. Bola prvá Superstar, my sme to nahrali. Bolo to strašne aktuálne. A potom som sa pýtal Jopa, prečo sa to neodvysielalo. On povedal, že sme nevyplatili ani kameramana, ani nič. Peniaze sa stratili.
To som bol v kancelárii u chalanov, kde mali v teráriu nejakého nového exotického tvora. Myslím, že niekde tam skončili tie peniaze. To je aspoň moja konšpirácia. Aj som sa pýtal, či by mi ho neukázali, ale nechceli, vraj vylieza len v noci. Dnes to je už len úsmevná príhoda, ale vtedy to bolo trošku iné.
