Po rokoch čakania sme konečne našli svoj zvuk, hovorí Maroš v rozhovore pre Aetter.sk
Maroš Buchel, novinár, scenárista, autor knihy komiksov a frontman slovenskej dark punkovej kapely KAZOSTROJ. Stojí za hitmi ako Spoveď, Rakva alebo Špina/Hnuj. Ako sa dostal k žurnalistike, ako vníma novú punkovú scénu a prečo napísal divadelnú hru?
Ako si sa dostal k štúdiu scenáristiky?
Nazval by som to vylučovacou metódou. Keď k nám do triedy prišli študijní asistenti, dali nám formuláre, ktoré nám mali pomôcť vyselektovať kam by sme mali ísť ďalej. Vyplnili sme tieto formuláre a na konci bol graf, kde to bolo rozdelené na humanitné vedy, umelecké a podobne. Spomínam si, že všetko som to mal do umeleckej sféry a vtedy som už bol prijatý na scenáristiku, čiže som aj poradkyni povedal, že asi nie je o čom. Inde by som sa asi ani nedostal. Preto to bolo aj tou vylučovacou metódou.
Hudbe som sa vtedy nevenoval vôbec a niečo som vedel popísať, čiže preto scenáristika. Skúšal som aj filmovú réžiu v Bratislave, ale tam to nevyšlo a v Banskej Bystrici áno. Pred koncom štúdia som už pracoval v rádiu, a preto mi prišla žurnalistika ako logický krok. V Banskej Bystrici tiež nebol otvorený magisterský stupeň a náš profesor nám povedal, že ak pôjdeme na žurnalistiku, tak nás vezmú bez skúšok. Čiže aj toto som využil. Paradoxne to ani nie je niečo, čo som chcel a živím sa tým.
Ako sa ti podarilo napísať divadelné hry?
Tie som písal do trnavskej zušky. V rádiu v Bánovciach som mal kolegyňu, ktorá bedákala, že učí deti na zuške a nemá pre ne scenáre. Ja som jej povedal, že mám vyštudovanú scenáristiku. Tak sa pýtala či by som vedel napísať adaptáciu Alice a ja len že pozri, ja mám Alicu aj vytetovanú, čiže lepšieho človeka asi nenájdeš. Tak som napísal Alicu a pár ďalších hier. Táto spolupráca trvala dva roky s tým, že hry boli aj zrealizované a jednu sa mi podarilo vidieť. Chcel som aj viac, len mi to časovo nevychádzalo. Začalo sa s adaptáciami a napísal som aj pár ďalších. Som na to aj vcelku pyšný.
Vraj ti vyšiel aj komiks. Je to pravda?
To je ale strašne bizarný príbeh. Bol rok 2012 a pravidelne som si kupoval Garfielda, Peanuts a na výške som ich čítaval. A na izbe sme mali králika, ktorému sme vymýšľali všelijaké príbehy. V jeden večer som sedel v obývačke nášho bytu, že to skúsim hodiť na ten klasický formát – tri okienka s jednoduchou pointou. Spravil som prvý a začal som to na druhý deň šíriť medzi spolužiakmi na výške. Stále čakali na nový a nový. Zašlo to až do takej miery, že som ich začal robiť anonymne na facebooku až kým sa neprevalilo kto to robí. Vtedy sa mi ozval Pišta Vandal že to chce vydať knižne. A tak to aj vyšlo v náklade 500 kusov.
Dosť som odflákol potenciál toho vydania, lebo vyšlo a ja som mu robil promo. Ale len do toho momentu, kým sa nepokryli náklady. No a keď sa pokryli, tak som o to nejako stratil záujem. A takto to skončilo. Nikdy to nebola nejaká moja ambícia, ale keď ma niečo baví, tak to chcem aspoň skúsiť. Bol som aj prekvapený, že takýto malý, vulgárny materiál zašiel až takto ďaleko. S odstupom času sa mi aj toto moje jediné knižné vydanie ťažko chváli.
Kedy ti do života prišla hudba?
Paradoxne v maturitnom ročníku. To bolo obdobie kedy sa človek začne niekam subkultúrne zaraďovať a so spolužiakom Gyťom sme sedeli v lavici a aj s chalanmi za nami sme si spravili takú komunitu. Počúvali sme hlavne gitarovú muziku, no nebavilo nás to len počúvať. Takto sme sa začali baviť, že by sme aj niečo skúsili a vytvorili sme si fiktívnu kapelu, ktorá sa volala Bušutka – bolo to spojenie našich priezvisk. Spravili sme si logo, facebookovú stránku a nemali sme žiadne nástroje. Proste sme tam dávali príspevky o fiktívnych koncertoch a tak. Vtipné je aj to, že ako sme tam sedeli piati, tak len jeden z nás vedel na niečom hrať. Len jeho sme do tej fiktívnej kapely nezobrali.
Jedného dňa sme si potom povedali, že už musíme niečo reálne spraviť. Dvaja z kapely nemali záujem tento vtip posunúť do reálnej roviny, ale Gyťo áno. Jeho tatko bol aj basgitarista, čiže tam nebol problém o nástroj a ja som si kúpil španielku. A 15. augusta 2010 bola naša prvá skúška u mňa v izbe, kde sme sa snažili naučiť Ráno od Iné Kafe. On bol na mojej španielke, lebo už niečo vedel a dostali sme sa až po refrén – lebo ten bol taký ťažší. A takto sme sa každý boží deň stretávali a hrali, hrali, hrali. Až som si z letnej brigády kúpil prvú elektriku a takto vznikla kapela Galiba.
Ako vznikol projekt skutok sa nestal?
Je to zaujímavý projekt. Bol to jednorazový výstrel. To spravil môj už nebohý kamarát Man Seger, ktorý urobil aj taký folk-punkový projekt. Pokiaľ ide o KAZOSTROJ, bol som bol vtedy úplne sám a mal som prvých päť nahrávok. Seger mal tiež päť songovú nahrávku. Spolu sme to vydali na kazete. Toto bola úplne prvá nahrávka KAZOSTROJA.
Prirovnávajú vás ľudia k ČADu?
To prirovnávanie s ČADom je také divné a priznám sa, že v kapele ho veľmi nemáme radi. Naše prvé ranné pesničky mohli tak znieť ako odnož takého hardcore punku a crustu, ale myslím si že, odkedy k nám prišiel Michal na basu, tak sme sa od toho začali odkláňať. Na Špina/Hnuj sme našli svoj zvuk. Príde mi, že ideme ku klasickejšiemu rocku.
Keď sme začali robiť album, tak mi úplne vyschla studnica a bolo to prvýkrát, kedy nás na tom robilo viac. Bola to skladačka a podľa mňa je to inšie. Dúfam, že to už pre niektorých ľudí neznie ako ČAD. Veľakrát nás ľudia k nim prirovnávajú. Nechcel by som, aby nás k nim prirovnávali celý život.
Nesnažíme sa veľmi naťahovať veci, neprekomplikovať ich a často si aj povieme, že tu tá pesnička končí. Všímam si, že v pope a podobne majú tie pesničky veľmi podobnú štruktúru. Že A, B, C a potom sa znovu zopakuje strofa, refrén. Netvrdím že to je zlé, len my to robíme tak že po refréne môže pesnička končiť. Snažíme sa aby to zostalo čo najjednoduchšie.
Odkiaľ čerpáš hudobnú inšpiráciu?
Nemám nejakú konkrétnu kapelu. Ale keby viem spievať normálne, čo neviem, tak by som robil klasický pesničkový rock. To by ma bavilo najviac, preto paradoxne čerpám inšpiráciu práve z tohto faktu. Nevravím že to je inšpirácia, ale mám rád Oasis, konkrétne prvý album. Normálny hlas, skreslená gitara a to ma baví. Preto, keď sa ma aj niekto pýta na žáner, tak hovorím, že KAZOSTROJ som vnímal ako extrémny rock.
Máme aj prvky punku a podobne, ale za mňa bol vždy základom klasický rock. Teraz aj stoner rocku a blackmetalu. Pretože KAZOSTROJ vznikol v čase, kedy som si strašne išiel na Mayhem, Venom a takéto kapely. To sa tam asi aj odrazilo, ale aj vyprchalo. Niekedy tam dávam tie blackmetalové prvky len preto, že sa to od nás očakáva. Ak nás niekto chce dať na plagát, tak sa s dark punkom nepriečim. Základ toho punku tam je, len si nemyslím, že zvukovo sme typická punková kapela. Preto sa tam podľa mňa aj to prídavné meno dark hodí, lebo naša hudba je temná.
Boli ste nominovaní na Radio Head Awards. Ako to vnímaš?
Vôbec sme to nečakali. Nepočítali sme s tým. Mali sme dosť dobrý pocit z toho albumu a nečakali sme, že to zájde až do takejto vody. Hlavne aj v tom smere, že kategória je zameraná na metal a hoc aj máme nejaké tie metalové prvky, tak by som nás ani zďaleka nenazval metalovou kapelou. Bolo to prekvapenie, že nás takto aj tie desiatky porotcov zaradili. Určite sme neboli smutní. Už len ten fakt bol šokujúci, že došlo k nominácii. Nie sme toho názoru, že hudba sú nejaké preteky, kde ide o ceny. Ale paradoxne ako ľudia sme získali také zadosťučinenie.
Poviem aj za kolegov, že každý z nás bojuje v určitej podobe so seba-pochybovaním. Minimálne sme sa dobre cítili, že asi nie sme tak naprd, ako sme si o sebe mysleli. Veľakrát sa sám seba spytujem, či to má nejakú hodnotu, či má zmysel to, čo robím a toto mi dalo odpoveď. Že do určitej miery to je dobré. Vtipné je aj to, že od nás vybrali do dokrútky titulnú skladbu Špina/Hnuj, čo je jediná pieseň na albume, v ktorej sú vulgarizmy.
Okrem prirovnávania k ČADu, kapelu často spomínaš. Aký máš s nimi vzťah?
V súčasnosti mám s ČADom taký podivný vzťah. Ich album Psia krv bol pre mňa v minulosti zlomový moment a brána k tomu, aby som začal počúvať aj extrémnejšiu hudbu. Ja s Pištom mám nejakú minulosť, aj pomimo knižky. Vnímal som ho ako kamaráta a máme spolu aj nejakú minulosť ešte s kapelou Galiba. Na krste spomínanej zbierky mojich komiksov s nami spieval jednu pesničku. Netvrdím, že je zlé, keď je niekto kresťan. Aj Denis Bango – Fvck Kvlt je kresťan. A tak som to dlho mal aj s Pištom. Že mi nerobí problém keď niekto v niečo verí.
Skôr mi prišlo problematické keď sa začal kamarátiť s ľuďmi ako Palko, Daniška, Dag Daniš a písať do Štandardu. Tento plátok napríklad v časoch, keď Ukrajincom zrušili MHD zadarmo, vydal článok s touto informáciou s titulkom „Skončili im zlaté časy“. To mi príde absolútne za hranicou toho, ako rozprávať o ľuďoch zasiahnutých nejakým vojnovým konfliktom.
Pišta písal posledný rok alebo dva pre Štandard a to mi prišlo divné. Aj ja som mohol ísť písať napríklad do Hlavných správ, len preto, aby som niekde písal, mali pracovnú ponuku, keď som si hľadal prácu. Dokonca ponúkali viac, ako tam, kde robím teraz. Nedokázal by som však pracovať pre médium, ktoré šíri dezinformácie, alebo vykresľuje obete vojny tak, ako spomínaný Štandard. Aj keby som tam písal len fejtóny.
Sú veci, za ktoré som mu veľmi vďačný, lebo mi vo veľa veciach pomohol. Aj ako kapela mi chceli pomôcť cez moje ťažšie rodinné obdobie. Ja si to naozaj vážim a bol by som aj rád, keby to vedel. Sám som mu to už povedal osobne, ale sú veci, ktoré neviem prehryznúť a za ktoré sa už neviem postaviť. Niektorí ľudia, s ktorými sa baví, nezapadajú do mojej predstavy punku.
Citujem niekoľko ľudí, čo mi napísalo, že je ako Koňýk zo Zóny A. Nemyslím si, že je to zlý človek a ani by som mu špinavo nenadával. Len sú veci, na ktorých sa proste nevieme zhodnúť. A tak v tejto veci zostávam niekde uprostred, minimálne za to, že pomohol mne, viackrát Lesoochranárskemu zoskupeniu Vlk a viem, že vystúpili aj na nejakom koncerte na podporu Ukrajiny.
Ako vnímaš novú éru slovenského punku?
Za mňa to je strašne super. S kapelou sme ich zastáncovia a aj máme radi Fvck Kvlta či Berlina Mansona. Edůvho syna a Dušana Vlka. Nepovažujeme sa za elitársku gitarovú kapelu, nemáme radi také to elitárstvo ako metalisti, že počúvajú len metal a nič iné. My máme radi atmosféru zlievania žánrov. Napríklad Fvck Kvlt na začiatkoch používal blackmetalový vizuál napriek tomu, že robil hudbu, ktorá stála na nejakej elektronike. Je to fakt oslobodzujúce. Kedysi boli subkultúry odčlenené a teraz je aspoň medzi nimi nejaký prienik. A my môžeme sledovať, ako mládež využíva v punku napríklad rap a elektroniku. To je super. My sa tiež vnímame že sme alternatívna kapela.
Radi zahráme aj na akciách kde je aj hip-hop. Podľa mňa to bude aj tým, že je hudba dostupná a mládež nemusí selektovať pod akú odnož bude spadať. My to veľmi vítame. Radi sa nechajú inšpirovať. Tiež sa mi páči, že napríklad Denis máva v davoch veľa detí. A mne sa páči, že ho majú za vzor. Lebo aj napriek všetkému podľa mňa to, čo hovorí, môže byť prospešné pre mladého, formujúceho sa človeka. A to tým správnym spôsobom, lebo vedie k nejakej solidarite so slabšími, empatii a takýmto veciam. Príde mi to lepšie ako počúvať nejaký hip-hop, ktorý dáva na prvé miesto mamonu alebo sexizmus a také toky. Som rád, keď decká počúvajú hudbu, ktorá sa môže na prvý pohľad zdať agresívna, vulgárna, ale tie myšlienky vedú k nejakej spolupatričnosti a hodnotnejším myšlienkam, než sú len peniaze a kto má koľko „hoes“.
