Denník nádejnej vysokoškoláčky – príbeh na pokračovanie…

Viky je prváčka. Prváčka, ktorú zaujala naša almamater a chcela sa pridať do klubu všetkých #fmkpeople, a tak sa prihlásila k nám na FMK UCM. Zatiaľ síce zažíva svoje ešte len prvé skúškové obdobie, ale jej výlevy na facebooku ma presvedčili, že ani vy by ste o to nemali prísť. Bezprostredne a zábavne opisuje všetko, s čím sa na Fakulte masmediálnej komunikácie  stretáva a jednoducho prepája svoj prechod z ,,obyčajnej“ strednej školy na ,,cool-ozajstnú“ vysokú.

Aktuálne sa nachádza vo svojom denníku na virtuálnej 15. strane (predstavte si A4-ku, pretože jej statusy na facebooku sú naozaj siahodlhé), ale my vám prinášame jej denník od úplného začiatku. Spríjemnite si toto nepekné skúškové (hovorím z vlastnej skúsenosti #fňuk) pár milými slovami z Vikinho facebooku. Naozaj sa neviem dočkať, kedy príde Viky ku štátniciam, a ako bude prežívať toto obdobie. Z pohľadu staršieho z radu mi to príde smiešne, a preto chcem, aby ste sa na tejto jednoduchosti a bezprostrednosti zabavili aj vy. #čekujhlavnebabinu

DENNÍK VYSOKOŠKOLÁKA – ČASŤ 1. – môj prvý vysokoškolský deň.

Po štvormesačnom odpočinku moja babinka pozabudla, že som bola schopná zaspať na vlastnú maturitu, a preto jej neprišlo vhodné ma v pondelok ráno skontrolovať, či som vstala. Nevstala som. 13 minút pred odchodom vlaku som vyrážala z dediny, štelovala rádio, tlačila do seba mrkvový chleba, a zároveň pindala na „trojku“, ktorá sa mi strašne ťažko preraďuje. Na začiatku Pezinka som zistila, že mi v autoškole nespomenuli cúvanie do križovatky, ktoré je ZAKÁZANÉ. Vedeli ste, že sklíčko na pravú zadnú smerovku stojí 25 eur? JA UŽ TO VIEM! Po 15 minútovej kolízii, z ktorej sme vyviazli všetci zdraví, som sa konečne dopracovala na železničnú stanicu a čakala na ďalší vlak. A čakala na vlak. A čakala… Na tretej zastávke, keď už som sa dočakala a spokojne cestou do Trnavy raňajkovala bagetu zo staničného bufetu, si prisadla Kristínka. Namiesto vrúcneho objatia a všetkých tých fráz o tom, že je rada, že žijem a tááák, na mňa ihneď spustila, prečo akože cúvam do kamiónov, keď sa ponáhľame do školy. Odpusť, už to nikdy nespravím… Vlastne v mojom prvom vysokoškolskom dni, nemôžem spomínať vysokú školu. Ujo pred vchodom do budovy, kde sa malo uskutočniť oficiálne zahájenie akademického roku nás otočil s tým, že vo vnútri je plno a načo sme tu, keď to nie je povinné… A táák. Inak som veľmi spokojná s výberom mojej vysokej školy a plnými dúškami si ju užívam a spiatočku používam minimálne…

DENNÍK VYSOKOŠKOLÁKA – ČASŤ 2.

Dnes je to presne týždeň, čo navštevujem vysokú školu. Tiež je to už týžden, čo sa ma ľudia stránia, pretože sa boja, že by som do nich nacúvala. Ešte ma stále drží prvácka premotivovanosť a každým dňom objavujem nové a nové učebné pramene, presviedčajúc samú seba, že ich raz aj začnem študovať. (Milujem žiť v sebaklame)… Už štvrť mesiaca sa chcú so mnou kamošiť všetci spolužiaci zo skupiny, pretože som na prvej prednáške vyfasovala titul „zapisovateľka prezenčnej listiny“. JA – najzodpovednejšie decko planéty mám zapisovať absencie do papiera, ktorý UŽ TERAZ neviem, kde mám… Dnes ráno mi pani v staničnej pokladni piatykrát pripomenula cenu za spiatočný lístok do Trnavy, čo mi v hlave utvrdilo myšlienku, že je najvyšší čas vyplniť si žiadosť o ISIC- nemyslím si totiž, že pri uplatňovaní nároku na sociálne štipendium môžem uviesť ako dôvod: bola som lemravá poslať fotku na študijné a teraz nemám peniaze na vlaky. Na konci prázdnin som bola presvedčená, že sa mi podarilo počas leta našetriť dostatočnú sumu na prežitie semestra. Skutočne sa mi to podarilo… ak by som ukončila semester zajtra. Fornety, lístky na vlak, špenátové fornety a iné fornety sú skutočne silnou finančnou záťažou pre vysokoškoláka. Nehovoriach o škoricových fornetoch. Ďalším tŕňom v oku je systematické rozmiestnenie učební po celej Trnave. Predpokladám, že človek, ktorý navrhol, aby sa prednášky uskutočňovali v budovách niekoľko desiatok minút od seba, musel byť zapísaný v guinessovke s najväčším objemom plúc a lýtkových svalov, alebo to bola minmálne osoba s teleportačnými schopnosťami. Bohužial, MY, obyčajní smrteľníci si musíme okrem šporkasky na fornety, založiť aj šporkasku na taxíky. A táák. Inak som veľmi spokojná s výberom mojej vysokej školy a plnými dúškami si ju užívam. 

DENNÍK VYSOKOŠKOLÁKA – ČASŤ 3. – môj prvý vysokoškolský mesiac

Mám za sebou prvý mesiac a stále si opakujem, že UŽ sa začnem učiť. Dobrou správou je, že mám
ešte dva mesiace čas na opakovanie tejto naivnej frázy. Zlou správou je, že mám už len dva mesiace na opakovanie tejto naivnej frázy… Som plná očakávania! Každý deň čakám, kedy sa okolo mňa obtrie ústava slovenskej republiky a ja z čista-jasna pochopím podstatu toho predmetu, ktorého názov som zabudla, (to sú tie prednášky, na ktoré mam na starosti prezenčku, ktorú som tiež zabudla). V deviatom ročníku som hádzala o zem diktátové zošity a pýtala sa Boha, načo to píšeme akože? Dnes už viem, že na to, aby som sa mohla pozerať na spolužiačku, ako od nervu hádže o zem svoje červeným perom preškrkané diktáty a pýta sa „načo akože??“. Mimochodom, prednášky o jazykovej kultúre mi učarovali – myslím to úprimne! Vedeli ste, že mláďa sovy sa má v správnom tvare označovať ako sôvä? Musíme tiež odôvodňovať i/y v slovách a tak mi napadlo ako príklad použiť slovo TIP a pánovi profesorovi vysvetliť, že TYP by som napísala len vtedy, keď mu chcem vysvetliť, že on nie je môj typ. Na ďalšej z prednášok som mala rečnícky prejav a na moje veľké sklamanie som nedostala 100 % hodnotenie….. Asi sa urazil, že nespadá do kategórie *môj typ* (alebo možno aj pre moje tempo reči, ktoré by sa dalo prirovnať k tempu D. Dankovej – tí, čo nepoznajú túto slečnu a rýchlosť jej rozprávania, skúste si predstaviť rýchlosť svetla, strojnásobiť to a potom si predstaviť ako rýchlo som rozprávala) Danka, odpusť… A môj najobľúbenejší odstavec ŠKOLSKÉ RÁDIO. Ešte stále sa prechádzam po budove na Skladovej ulici s otvorenou pusou. Obchytkávam mikrofóny, zvukové steny a aj stoličky v štúdiu – lebo sú také naozajsky rádiovské. Možno to zbytočne preháňam, ale skutočne mám radosť, keď si uvedomím, že ten škrekot z repráku pripomínajúci stretnutie tretieho druhu je naozaj môj hlas. Dnes som vedeniu rádia navrhla, že budem mať šou o Igorovi Timkovi. Vedenie mi podalo lístok na obed, že mám ísť na rízek, lebo už blúznim. Asi prídem za nimi s podobným návrhom aj vo štvrtok – vtedy máme na obed segedín. V každom prípade mi neostáva asi nič iné, len pozvať si ako hostí Chynoranského s Migalom a Igora nechať na pokoji… Inak si plnými dúškami užívam svoju školu a idem rovno spať, lebo OD ZAJTRA sa začínam učiť.

Pokračovanie Denníka nádejnej vysokoškoláčky už čoskoro! Viky sa teraz už naozaj učí a mali by ste sa aj vy. Viem, opravné pokusy sú vždy (pokiaľ neštátnicujete v auguste), a jasné, dá sa aj preniesť. ALE začať každý semester s čistým štítom je na nezaplatenie. S láskou.